Vzbura v Levoči

(Bc. Martina Macejová)

Nástupom totalitného systému v roku 1948 nastalo ťažké obdobie pre Cirkev v Československu. Komunisti potrebovali získať kontrolu nad činnosťou cirkví, najmä katolíckej, ktorá bola v tom období najväčšou, spoločensky najvplyvnejšou a kládla najsilnejší odpor. Snažili sa cirkev diskriminovať rôznymi spôsobmi - vydávaním zákonov, obmedzovaním náboženskej slobody, konfiškáciou škôl a seminárov a podobne. Napätie v období neúspešných rokovaní medzi štátom a cirkvou vyvrcholilo založením tzv. Katolíckej akcie. Politicky sa pritom zneužil pôvodný názov medzinárodného sociálneho hnutia, ktorého základ položil pápež Pius XI. V encyklike Ubi arcano Dei consili z 23. decembra 1922, v ktorej nariadil, aby "Katolícka akcia", t.j. čisto náboženský, nepolitický spolok, bol založený v každej diecéze, na čele s biskupom. Rovnomenné hnutie, založené u nás v roku 1949, bolo organizované vedením Komunistickej strany Československa, presnejšie Cirkevnej šestky ÚV KSČ, ktorá mala na starosti riadenie cirkevnej politiky v štáte. Cieľom tohto hnutia bolo oddeliť cirkev od Vatikánu a kňazov a veriacich od biskupov. Mala vzniknúť štátna cirkev na čele s tzv. vlasteneckými kňazmi, ktorí boli ochotní spolupracovať s komunistami.
V priebehu mája 1949 začali miestni funkcionári navštevovať kňazov a  veriacich a zbierať podpisy pod budúce vyhlásenie "Katolíckej akcie".  Katolíci boli vystavení skúške svojej viery - súhlasiť a zaprieť, alebo nesúhlasiť a byť prenasledovaní. Niektorí podpísali pod nátlakom, iní preto, že mali skreslené informácie, niektorí nevedeli, že ide o novú "Katolícku akciu", ďalší súhlasili. Pomerne značný počet podpisov viedol biskupov k vydaniu pastierskeho listu Hlas československých biskupov a ordinárov veriacim v hodine veľkej skúšky. V ňom odsudzovali "Katolícku akciu" ako nezákonnú, rozvratnícku a protikresťanskú.
Bezpečnostné orgány dostali príkaz tento list skonfiškovať. V nedeľu 19. júna, na sviatok Božieho Tela, väčšina kňazov s vedomím, že sa vystavujú nebezpečenstvu trestného stíhania a teroru, tento list počas bohoslužieb prečítala. Návštevy štátnych úradníkov na farách vyvolali u veriacich  strach zo zatýkania kňazov. To vyvolalo vlnu vzbúr a nepokojov, ku ktorým došlo koncom júna a začiatkom júla 1949. Vzbury mali rôzny priebeh, boli však hodnotené ako protištátne trestné činy. Otvorené vzbury prepukli asi v 50 slovenských obciach a zasiahli aj dve mestá - Čadcu a Levoču, kde sa na vzburách zúčastnili stovky, ba niekedy až tisíce ľudí. Najväčšou bola práve vzbura v Levoči.  
Jednou z mála spoločenských udalostí, ktorým sa v minulom totalitnom režime nesmela venovať pozornosť bola práve púť. Každý región na Slovensku mal svoje púťové centrá, ktoré vznikli pod vplyvom zvláštnej udalosti, neobyčajnosti, či zázraku. Tieto miesta ľudí priťahovali, tu mohli získať odpustenie za hriechy, mohli sa tu obrátiť k Bohu s istotou, že ich prosby budú vypočuté. K najstarším a najznámejším pútnickým miestam na Slovensku patrí Mariánska Hora v Levoči. Tu sa konali najväčšie púte a preto neušla ani pozornosti štátnym bezpečnostným orgánom. Púte v rokoch 1947 a 1948 boli mimoriadne bohato navštívené a preto sa komunisti rozhodli urobiť všetko preto, aby púť v roku 1949 prekazili. Potrebovali na to vzburu, ktorú by mohli násilne potlačiť.
25. júna 1949 sa mala na levočskom Okresnom národnom výbore konať porada za účasti štátnych orgánov a miestneho farára Jozefa Vojtasa, na ktorej sa malo rokovať o levočskej púti. Po meste sa však rozširovali fámy, že komunisti chcú v rámci falošnej štátnej "Katolíckej akcie" uväzniť levočského farára.  Pred farou sa preto zhromaždili ľudia, aby kňaza ochránili a zabránili jeho odvezeniu. Časť ľudí bola ozbrojená sekerami, drúkmi a palicami. Keď sa v termíne porady farár Jozef Vojtas na Okresný národný výbor nedostavil, poslali k nemu bezpečnostného referenta Jána Kozáka. Levočské ženy ho k farárovi nepustili a faru zamkli. Chýr o možnom zaistení farára Vojtasa sa rozšíril a dav pred farou sa rozrástol, bol však pokojný.  Keď sa podvečer snažil dostať na faru ďalší komunista, Štefan Stanko, dav ľudí sa naňho vrhol a začal ho biť. Zbitému Stankovi sa podarilo ujsť a účastník výtržností Jozef Rišš bol zaistený a odvedený na stanicu Zboru národnej bezpečnosti. Časť demonštrantov odišla pred stanicu Zboru národnej bezpečnosti a dožadovala sa jeho prepustenia. Krátko nato prišiel k fare predseda Okresného Národného výboru Ondrej Ondrejčák, čo začalo potvrdzovať podozrenie, že skutočne ide o zaistenie farára. Vo večerných hodinách prišlo do Levoče asi 80 občanov okolitých obcí ozbrojených palicami a drúčkami, viackrát sa zvonilo na poplach, čo privolalo ďalších ľudí. Dav bol početný, ale stále pokojný. Bolo ho treba vyprovokovať na násilné činy, čo sa podarilo Adamovi Kašperovi výstrelom z pištole do vzduchu. Dav ho začal prenasledovať, pričom zdemoloval zariadenie domu predsedu JRD Antona Michalíka, porozbíjal okná na dome predsedu Okresného národného výboru Ondreja Ondrejčáka a okná na budove Okresného národného výboru a domáhal sa prepustenia zaistených účastníkov demonštrácií. Nadránom bezpečnosť zatkla štyroch obyvateľov Draviec, ktorí sa vracali z Levoče domov. Dav sa podarilo utíšiť až výstrelom do vzduchu z okna Okresného národného výboru dávkou z guľometu alebo samopalu. Ľudia sa vrátili k fare, kde sa uložili spať, niektorí sa rozišli domov.  V nedeľu okolo 7. hodiny sa všetci rozišli domov. Ráno mesto obsadili jednotky ŠtB a milícii. Kolotoče a lunaparky, ktoré sa už v meste rozložili kvôli púti sa museli urýchlene zbaliť, začalo sa so zatýkaním. Do väzenia sa dostali mladí 16-17 roční chlapci, mladé dievčatá, matky s malými deťmi, živitelia rodín, a to bez akejkoľvek viny. Odsúdení boli väznení v Leopoldove, Ilave, mladiství v Štátnom ústave pre mladistvých v Trenčíne. Niektorí si tresty plne odsedeli, niektorí dostali amnestiu už vo februári 1950, niektorým boli odpustené časti trestov. Po odpykaní trestu alebo po prepustení z väzenia sa museli hlásiť na úrade práce, ktorý ich prideľoval na nútené práce v bani alebo na iné ťažké práce. Farár Jozef Vojtas nebol v súvislosti so vzburou ani zaistený ani súdený. Štátna bezpečnosť ho zaistila v júli 1950, bol odsúdený a väznený do roku 1969.

Od "Levočskej vzbury" nás delí už viac ako šesťdesiat rokov. Dnes, keď už mnoho priamych svedkov nežije, je pokus o rekonštrukciu takmer nemožný a zostáva tak mnoho nevypovedaného. Nemôžeme s určitosťou tvrdiť, že levočský farár Jozef Vojtas oboznámil svojich farníkov s biskupským pastierskym listom súvisiacim s tzv. Katolíckou akciou, a či práve jeho prečítanie vzbudilo u veriacich obavy pred zatknutím farára. Napriek tomu sa táto udalosť stala súčasťou celoslovenských nepokojov spôsobených tlakom vtedajšej štátnej cirkvi a ich predstaviteľov. Vzbury v období tzv. Katolíckej akcie boli najmasovejším prejavom odporu obyvateľstva proti komunistickému režimu do roku 1989.

Pohľad na kostol sv. Jakuba v Levoči z južnej strany s časťou radnice so zvonicou. Evid. č.: SM-11009

 

Kostol na Mariánskej hore v Levoči, Evid. č.: SM-1580

Púť bola pre človeka dôležitá po stránke duchovnej i spoločenskej. Evid. č.: SM-2752

Neodmysliteľnou súčasťou pútí boli aj rôzne stánky, tzv. šiatre.  Evid. č.: SM-8905

Akt odhalenia pamätnej dosky k založeniu KSČ na fasáde domu č. 40 v Levoči. Evid.č. SM-9404

Pamätná tabuľa  v predsieni Chrámu sv. Jakuba odhalená 25.júla 1999 spišským biskupom Mons. Františkom Tondrom.

Pripomienkové stretnutia k levočskej vzbure z roku 2009, v popredí Mária Repáková účastníčka vzbury.

Chalupecký, I.-Pavlík, E.: 50 rokov od "Levočskej vzbury" v roku 1949. In Z minulosti Spiša V-VI. 1997-1998. Levoča : Spišský dejepisný spolok, 1998, s. 127-138.

Dlugoš, F.: Prenasledovanie veriacich Spišskej diecézy v rokoch 1948-1989. Levoča : Nadácia Kňažského seminára biskupa Jána Vojtaššáka, 2003, s. 164-182.

http://www.pametnaroda.cz/story/repakova-maria-1931-1718

http://www.upn.gov.sk/filmy/maria-repakova-1931

Pravda. Roč. 30, č. 88 z 2.júla 1949, s. 2.