Archeologický výskum na Spišskom hrade

Autor: Martin Stejskal

Od začiatku prvých prác na rozsiahlej rekonštrukcii ruín Spišského hradu uplynulo už vyše polstoročie. Počas tohto obdobia, najmä v jeho prvých dekádach, sa podarilo zakonzervovať a tým aj zachrániť podstatnú časť jeho architektúry. Aj v súčasnosti však zostávajú viaceré objekty, ktorých sa rekonštrukcia dosiaľ nedotkla, prípadne sa realizovala len okrajovo. Väčšina z nich sa paradoxne nachádza priamo v hradnom jadre, nevynímajúc pamiatky mimoriadneho významu. Patrí k nim aj románsky palác, ktorý je nielen klenotom celého hradného areálu, ale dnes, žiaľ, aj jedným z jeho najviac ohrozených objektov (obr. 2, 3). Spolu s rapídne sa zhoršujúcim stavebno-technickým stavom paláca sa už dlhodobo zintenzívňujú snahy o jeho záchranu. Ešte v roku 2011 bola vypracovaná projektová dokumentácia obnovy tejto pamiatky v rámci pripravovanej komplexnej rekonštrukcie hradu. Napriek intenzívnemu úsiliu SNM-Spišského múzea v Levoči, v ktorého správe sa hrad nachádza, sa v nasledujúcom období nepodarilo získať prostriedky na finančne náročnú obnovu. Alarmujúci stav paláca si v rokoch 2014 – 2015 vyžiadal realizáciu aspoň čiastkových opatrení. Ich cieľom bolo zamedziť ďalšiemu poškodzovaniu pamiatky, kým nebude možné začať s jej celkovou rekonštrukciou.[1] Práce zahrňovali aj statické zabezpečenie vybraných úsekov a najmä výstavbu provizórneho zastrešenia v priestore poschodia. Zámerom bolo ochrániť staticky výrazne narušený klenbový strop v prízemí. Osadenie strešnej konštrukcie si na mnohých miestach poschodia vyžadovalo odstránenie zemných vrstiev. V tej súvislosti bolo potrebné všetky dotknuté plochy v predstihu archeologicky preskúmať a zdokumentovať.

     Románskemu palácu venovali zvýšenú pozornosť už prví bádatelia zaoberajúci sa Spišským hradom v 2. polovici 19. a začiatkom 20. storočia.[2] Veľkorysú stavbu týčiacu sa na najsevernejšom výbežku skalnej akropoly v tom čase nazývali, akiste podľa ľudovej tradície, „Rytiersky dom“ či „Rytierska sála“. V prácach vtedajších bádateľov nachádzame pomerne podrobné opisy tohto objektu a aj pokusy interpretovať jeho funkciu či poodhaliť chronologické súvislosti. Na počiatku moderného výskumu románskeho paláca však stáli až stavebno-historické analýzy Václava Mencla (1937)[3] a v podrobnejšej podobe Dobroslavy Menclovej (1957).[4] Ich výsledky neskôr doplnili a sčasti korigovali stavebno-historické výskumy v rokoch 1969 – 1978 (Andrej Fiala)[5] a naposledy v roku 2008 v rámci prípravy rekonštrukcie (Magdaléna Janovská).[6] Podľa súčasnej interpretácie architektonicko-historického vývoja bol románsky palác vybudovaný v 1. polovici 13. storočia ako reprezentačná rezidencia určená príslušníkom kráľovskej dynastie Arpádovcov. Pôvodne išlo o trojpodlažnú stavbu s trámovými stropmi a predpokladanou zaatikovou strechou, s hospodárskym zázemím v dolnom podlaží a obytnými priestormi v poschodiach. V 15. storočí palác prešiel gotickými úpravami, predovšetkým po roku 1465, keď hrad prevzali Zápoľskovci. Po vybudovaní ďalších palácových stavieb na západnej strane hradného jadra objekt stratil svoju reprezentačnú funkciu a pravdepodobne v 60. rokoch 16. storočia bol radikálne prebudovaný, slúžiac odvtedy najmä na hospodárske a skladové účely. Definitívne spustol v 2. polovici 18. storočia spolu s ostatnými budovami hradného jadra.

     Interiér paláca bol prvýkrát odborne archeologicky skúmaný na prelome 60. a 70. rokov minulého storočia. Udialo sa tak počas rozsiahleho pamiatkového výskumu hradného areálu, ktorého archeologickú časť viedol Adrián Vallašek. Výsledky sondáže realizovanej na prízemí aj poschodí paláca však neboli podrobnejšie spracované. O vtedajších zisteniach máme len strohé informácie uvádzané vo vyhodnotení stavebno-historického vývoja objektu.[7] Nasledujúci archeologický výskum sa tu uskutočnil až v roku 2008 v súčinnosti so spomenutým architektonicko-historickým výskumom pre účely budúcej obnovy.[8] V kontexte tohto príspevku si zasluhujú pozornosť najmä vtedajšie čiastkové zistenia na 1. poschodí paláca, na ktoré výskum v rokoch 2014 – 2015 nadviazal a doplnil ich.

Situovanie a charakteristika sond

     V súvislosti s výstavbou provizórneho zastrešenia na poschodí románskeho paláca bolo uskutočnených 26 archeologických sond (obr. 1).[9] Vzhľadom na náročné poveternostné podmienky a súčasne potrebu urgentného riešenia havarijnej situácie boli sondy realizované iba minimalisticky – v najnutnejšom plošnom a hĺbkovom rozsahu, v dimenziách výkopov potrebných pre stavebnú realizáciu. Z hľadiska statiky bola konštrukcia strechy navrhnutá tak, aby nedosadala priamo na nestabilný klenbový násyp a zároveň aby nezaťažovala klenbové oblúky. Zvislé podporné prvky strešnej konštrukcie mali byť osadené pozdĺž dlhších stien objektu, priamo na odskoky v románskom obvodovom múre. Tie podľa predpokladov súviseli s uložením zaniknutého trámového stropu z 13. storočia. Pred výstavbou zastrešenia boli tieto odskoky z veľkej časti ukryté pod povrchom terénu. S ich prítomnosťou sa počítalo len na základe čiastkových archeologických zistení, resp. podľa situácie v mieste narušeného klenbového násypu na východnej strane podlažia. Podobným spôsobom bolo navrhnuté uloženie stredovej časti strechy v pozdĺžnej osi podlažia. Ako stabilný podklad mala poslúžiť koruna arkádového múru, ktorý v prízemí tvorí nosný prvok klenbového systému. Aj v tomto prípade sa koruna múru nachádzala pod úrovňou terénu v poschodí a musela byť na požadovaných miestach najprv archeologicky odkrytá.

     Pozdĺž západnej obvodovej steny, v dotyku s murivom, bolo realizovaných 12 sond situovaných podľa možnosti v pravidelných osových rozostupoch 190 cm, s prevládajúcimi rozmermi 40 x 40 cm (sondy I – XI/2014 a XXVI/2014). Obsiahli takmer celý predmetný úsek, s výnimkou severozápadného rohu podlažia, kde už výskum v minulosti prebiehal (sonda III/2008). Obdobným spôsobom boli hĺbené sondy pozdĺž východnej obvodovej steny, v rámci možností so zachovaním predošlých rozmerov aj rozostupov (sondy XII – XX/2014). V tomto prípade bola sondáž opäť realizovaná takmer po celej dĺžke steny, s výnimkou jej severného úseku, kde sa nachádza rozsiahle prepadlisko vzniknuté zrútením časti klenby dolného podlažia. Napriek rozptylu sond na pomerne značnej ploche, nálezová situácia v nich bola dosť podobná. V miestach, ktoré neboli výraznejšie prekryté recentnými násypmi sa už bezprostredne pod povrchovou humusovitou vrstvou (v hĺbke 8-20 cm) objavovali pozostatky historickej podlahy a murivá. V miestach narušeného klenbového násypu sondáž pozostávala prakticky len z odstránenia trávneho porastu a vyčistenia muriva (sondy XVI/2014 a XX/2014). Rovnakým spôsobom sa postupovalo aj v prípade jedinej sondy realizovanej pri severnej obvodovej stene, na vyvýšenom odskoku románskeho muriva (sonda XXIV/2014).

     Ďalšie sondy boli umiestené v stredovej osi podlažia, kde bolo potrebné pre uloženie strešnej konštrukcie odkryť tamojšie murivo v štyroch úsekoch. Zvolené boli najstabilnejšie miesta situované priamo nad piliermi klenby. Keďže najjužnejšie z nich bolo už  v minulosti odkryté sondou VII/2008, výskum sa sústredil len na zvyšné tri polohy (sondy XXI – XXIII/2014, každá s rozsahom 100 x 100 cm).  Aj v tomto prípade sa relikty architektúry nachádzali už plytko pod trávnikom.

     Odlišný charakter mala sonda XXV/2014 v mieste trasovania dažďovej kanalizácie, ktorá ako jediná mala výraznejší hĺbkový rozsah. Zasiahla aj do vrstiev pod úrovňou historickej podlahy, sčasti až po murivo klenby dolného podlažia. S rozmermi 200 x 50 cm pokryla pás plochy medzi sondou XXIII/2014 a tzv. prepadliskom na východnej strane podlažia.

     Vzhľadom na viaceré vzájomne analogické nálezové situácie opakujúce sa v jednotlivých sondách, prehľad výsledkov uvádzame v súhrnnej forme podľa historických chronologických celkov.

Románska a staršia gotická fáza

     V sondách situovaných pri obvodových múroch boli v prevažnej miere zaznamenané relikty súvisiace so zaniknutou stropnou konštrukciou medzi prízemím a poschodím, pochádzajúcou z čias výstavby paláca. Pôvodnú románsku podobu interiéru pozmenila neskoršia prestavba, pri ktorej bol plochý drevený strop prízemia nahradený klenbou. Pochôdzna úroveň na poschodí paláca sa dnes nachádza výrazne nižšie oproti nivelete pôvodnej románskej podlahy. Sondážne výkopy sa hĺbkovo pohybovali v úrovni, kde niekdajšia trámová konštrukcia podlažia dosadala na obvodové múry. Tie boli už pri výstavbe náležite prispôsobené na daný účel. Išlo predovšetkým o odskok v murive, ktorým sa menila hrúbka steny medzi prízemím a 1. poschodím (obr. 4). Sondáž potvrdila jeho priebeh pozdĺž celej východnej aj západnej steny. Obdobná úprava sa nachádza aj na zvyšných dvoch kratších stenách, avšak vo výrazne vyššej úrovni. Názorná je situácia odkrytá v sonde I/2014 v juhozápadnom rohu poschodia, kde vzájomný výškový rozdiel predstavoval 65 cm. Tento rozmer vymedzuje priestor, ktorý kedysi vypĺňala konštrukcia podlažia. Až na ňu dosadala samotná dlážka. Zodpovedá tomu aj výška, od ktorej sa v južnej stene objavujú precízne opracované kamenné bloky lemujúce pôvodný románsky vstup do poschodia.

     Pri prestavbe spojenej so zaklenutím dolného podlažia boli pôvodné drevené konštrukcie stropu bez zvyšku odstránené, takže ich prevedenie môžeme sledovať len v negatívoch zachovaných na stenách. Vo viacerých sondách bol na nižšie situovanom odskoku muriva zaznamenaný odtlačok tiahnuci sa pozdĺž steny a pochádzajúci z pravouhlo opracovaného dreveného prvku, ktorý proporciami zodpovedal trámu, niekde aj so zreteľnou stopou drevnej štruktúry. Odtlačky sa zachovali na maltovom lôžku, do ktorého boli drevené prvky ukladané (obr. 5). Išlo pravdepodobne o podkladové trámy, na ktoré dosadali nosníky stropu uložené priečne, v smere východ-západ. Malta tvoriaca lôžko drevených prvkov bola sivej až sivohnedej farby, značne pevná, bez hrubozrnných prímesí. Miestami sa v nej vyskytli drobné zrnká čiernej horniny, ojedinele aj miniatúrne hrudky vápna. Vizuálne sa výraznejšie neodlišuje od spojiva samotného obvodového románskeho muriva. Šírka príslušného odskoku v murive zodpovedala rozdielu medzi úrovňou líca steny na prízemí a poschodí. Z viacerých odkrytých situácií vyplýva, že rovnaké proporcie mal spravidla aj naň dosadajúci podkladový trám vrátane maltového lôžka. Ich súhrnná šírka sa pohybovala okolo 25 cm. Čiastočne odlišná situácia je v časti východnej steny, v jej strednom a severnom úseku, kde bol pravdepodobne zakomponovaný užší hranol a súčasne celkový odskok medzi podlažiami bol ponechaný o niečo výraznejší než v ostatných miestach. Výsledkom je, že líce steny nad úrovňou trámu ustupovalo miestami o ďalších 11 cm. Po odstránenom drevenom prvku tak zostali v murive hneď dva stupňovité odskoky. Zachovaná úroveň horného odskoku pritom reprezentuje minimálnu hrúbku podkladového trámu (napr. v sonde XVI/2014 predstavuje 15 cm). Tento rozmer zrejme nie je úplný, keďže pri odstraňovaní drevených konštrukcií počas neskoršej prestavby zaiste dochádzalo aj k čiastočnému úbytku hmoty priľahlého muriva. Pravdepodobne z tohto dôvodu aj sondážou doložená výšková úroveň odskokov pozdĺž východnej a západnej steny nie je jednotná a v niektorých úsekoch kolíše.

     S existenciou pôvodného dreveného stropu súvisia dodatočne zamurované ryhy tiahnuce sa vo východnej a západnej stene tesne nad úrovňou dnešného terénu. Pokladáme ich za miesta, kde boli do múru kolmo zapustené stropné nosníky dosadajúce na už spomínané podkladové trámy umiestnené na odskoku muriva.[10] Po zániku dreveného stropu boli ryhy zamurované. Ich výplň kontrastuje s pôvodným románskym murivom pozostávajúcim z rozmernejších, pravidelných blokov kameňa. Zreteľná je predovšetkým horná hranica medzi oboma murivami, kde pri prestavbe nedošlo k výraznejším zásahom do pôvodnej hmoty. V najmenej pozmenených úsekoch možno podľa výšky pásu výplne dosahujúcej 30-35 cm určiť pôvodnú výšku otvorov po odstránených trámoch. Horná hranica výplne vedie v úrovni okolo 50-55 cm nad plochou odskoku, čo zároveň vymedzuje líniu, po ktorú mohla siahať nosná trámová konštrukcia. Nedosahuje teda už zmieňovanú výšku, v ktorej sa podľa predpokladov nachádzala podlaha 1. poschodia. Tento rozdiel naznačuje, že strop nebol opatrený iba samotným záklopom, ale jeho skladba musela byť viacvrstvová. Akiste tu nechýbala hlinitá výplň vo forme násypu, prípadne výmazu, ktorá slúžila ako tepelná a zároveň protipožiarna izolácia.

     Sondou XXIV/2014 bola skúmaná situácia pri severnej stene poschodia, kde sa nachádza obdobný vyvýšený odskok ako v protiľahlej stene. Neprebieha však súvisle v celej dĺžke steny, len v jej zalomenej východnej časti. Po zániku pôvodnej trámovej konštrukcie podlažia bolo murivo odskoku omietnuté. Svedčia o tom objavené zvyšky omietky, ktorá naň presahovala z priľahlého líca steny. Podobný odskok zrejme v krátkom úseku vystupoval aj v oblasti zaniknutého románskeho prevétu, na západnom okraji predmetnej steny. Situácia je tu ale skreslená neskoršou dostavbou po deštrukcii časti muriva. Zvláštnosťou je, že odskok v severnej stene je umiestnený o približne 35 cm nižšie v porovnaní so situáciou na opačnej strane podlažia. Nejde zrejme len o rozsah zachovania muriva, skôr o konštrukčnú záležitosť. V tej súvislosti sú zaujímavé aj náznaky sekundárnej výplne pri lome severnej steny v blízkosti sondy XXIV/2014, ktoré môžu byť miestom niekdajších trámových káps.

     Indície získané aktuálnym výskumom v hrubých rysoch načrtávajú možnú skladbu pôvodnej konštrukcie podlažia. Táto otázka je však výzvou hlavne pre ďalší architektonicko-historický výskum, s komplexným vyhodnotením všetkých súvisiacich stavebných detailov. Nateraz nie je známe, do akej miery zasiahla do pôvodných konštrukcií čiastková gotická úprava, pri ktorej ako nový podporný systém stropu v dolnom podlaží vstavali stredový arkádový múr, pričom výšková úroveň stropu zostala nezmenená (obr. 6).[11] V prípade pôvodných románskych stropov sa uvažuje, že ich podopierali dva rady pilierov, rozdeľujúce interiér na tri trakty. Takéto členenie pripúšťa poloha dvoch masívnych travertínových konzol v južnej stene medzi pôvodným 1. a 2. poschodím.[12] Nie je však vylúčená ani možnosť, že gotické arkády (v pôdoryse vo forme písmena T) kopírujú pôvodnú dispozíciu priestoru s jediným radom stĺpov uprostred a interiérovým schodiskom hneď za vstupom na južnej strane.[13] Pre obe uvedené alternatívy spoľahlivé archeologické doklady zatiaľ chýbajú.

Neskorogotická až včasnorenesančná fáza

     V tomto období došlo k odstráneniu dreveného trámového stropu nad prízemím a jeho nahradeniu sústavou valených klenieb s výsečami, resp. segmentovým zaklenutím pri vstupe. Ako naznačujú výsledky sondáže, vyrovnávajúci zemný násyp nad klenbami bol navŕšený približne do výšky odskoku v románskom obvodovom murive, miestami ho aj prekryl. Na násyp uložili samotnú podlahu poschodia, ktorá už v tom čase mohla byť tvorená súvislým maltovým výmazom. Takúto podobu mala dlážka jestvujúca v čase zániku objektu, ktorej ešte bude venovaná samostatná pozornosť. Umiestnenie podlahy tesne nad úrovňou odskoku v   románskom murive potvrdzuje aj dolné ukončenie omietky na priľahlých stenách.

     Kľúčovou otázkou je samotné datovanie vzniku klenbového stropu prízemia. To bolo v minulosti interpretované ako súčasť rozsiahlej prestavby uskutočnenej v 60. rokoch 16. storočia.[14] Novšie interpretácie klenbu zaraďujú do neskorogotického obdobia,[15] ktorému chronologicky zodpovedá aj horná hranica datovania nálezov objavených v zemnom násype na klenbe (sonda III/2008).[16] V rámci aktuálneho výskumu mala potenciál prispieť do uvedenej problematiky sonda XXV/2014, ktorá ako jediná zasiahla do násypových vrstiev v plnom rozsahu, až po samotnú klenbu. V násypoch bola opäť zaznamenaná prevaha stredovekých nálezov (13. – 15. storočie), ojedinele sa však vyskytli aj črepy mladšieho charakteru. Ich výskyt v hornej časti násypu nevylučuje, že ide o intrúziu z neskoršieho obdobia. Gotický pôvod klenby môže definitívne potvrdiť len reprezentatívnejšia vzorka materiálu z ďalších miest násypu, najmä v oblastiach nad pätou klenby, kde je mocnosť násypu najväčšia, s minimálnou pravdepodobnosťou druhotných zásahov.

     Odstránenie trámového stropu zanechalo v obvodovom murive otvory a kaverny, s ktorými sa museli súvekí stavitelia primerane vysporiadať. Predmetné časti steny sa totiž po novom nachádzali nad úrovňou podlahy prízemia. Išlo predovšetkým o už spomenutú ryhu tiahnucu sa vo východnej aj západnej stene, v celej ich dĺžke. Vyplnili ju plochými travertínovými kameňmi menších rozmerov. Maltové spojivo použité v doplnenom murive malo svetlosivú farbu a výraznejší obsah vápna (aj vo forme početných hrudiek). Zaznamenané v nej boli taktiež úlomky tehloviny a ojedinele drobné črepy bez možnosti presnejšieho datovania. Doplnené murivo dnes pokrýva rovnaká povrchová úprava ako okolité plochy stien – biela vápenná omietka s charakteristickým zvrásneným povrchom, ktorý vznikol pri roztieraní. Dotiahnutá bola ku odskoku románskeho muriva, resp. miestami presahovala až na jeho vrchnú plochu. Svojou skladbou je podobná zloženiu maltového spojiva medzi kameňmi spomenutej výplne ryhy. V niektorých úsekoch zostali po odstránení trámov výstupky v murive, ktoré vyčnievali nad úroveň podlahy (napr. v sonde XIX/2014) . Tieto nerovnosti neboli pri prestavbe korigované a pravdepodobne ich omietli spolu so stenou. Omietkové úpravy časovo predchádzali vzniku maltovej dlážky doloženej výskumom. Jej okraje priliehali k už omietnutej stene, pričom omietka zachádzala aj výraznejšie pod úroveň povrchu podlahy (obr. 7, 8).

Nosná konštrukcia vrchných podlaží po prestavbe v 16. storočí

     S rozsiahlou prestavbou paláca v 16. storočí bolo spojené aj zakomponovanie nového podlažia. Nešlo však iba o prostú nadstavbu. Východiskom bolo rozdelenie výšky pôvodných dvoch poschodí na tri priestory. S týmto odvážnym zásahom nutne súvisela aj úprava nosného systému podlaží. Podobne ako v románskom období tu osadili ploché drevené stropy, avšak namiesto podkladových trámov spočívajúcich na obvodovom murive dostali prednosť prievlaky uložené na pieskovcových konzolách. Kvôli zmenenej podlažnosti bolo zároveň potrebné vybúrať v pôvodnom murive početné nové okenné otvory. Je zrejmé, že aj stredová nosná konštrukcia vrchných podlaží musela prejsť úpravou. Podľa všeobecného názoru ju na 1. poschodí tvorili stĺpy umiestnené v pozdĺžnej stredovej osi objektu, z ktorých sa dodnes zachovali len dve profilované osemboké pätky v sekundárnej polohe. Reálne mohlo ísť o štvoricu stĺpov postavených na korune stredového arkádového múru dolného podlažia, ktorých rozmiestnenie nutne kopírovalo polohu tamojších pilierov. Už sonda VII/2008 na 1. poschodí odkryla v polohe predpokladaného najjužnejšieho stĺpa zreteľne vystupujúci útvar, ktorý formou a rozmermi zodpovedal vyvýšenému lôžku spomenutej pätky. Porovnateľná situácia bola zaznamenaná aj v aktuálnych sondách situovaných v nasledujúcom strednom úseku (XXI/2014 a XXII/2014). V oboch vystupovalo pravouhlo ohraničené murivo s maximálnou šírkou 78 cm. Z južnej, východnej a západnej strany bolo lemované maltovým výmazom – zvyškom novovekej podlahy (obr. 9). Ohraničenie zo zvyšnej severnej strany nebolo zaznamenané, čo môže byť dané aj plošne obmedzeným rozsahom sondáže. Tieto predpokladané lôžka stĺpových pätiek pozostávali z miešaného muriva tvoreného travertínom a pieskovcom. Obsahovali zároveň úlomky tehál, medzi ktorými boli identifikované aj archaickejšie typy s prstovými žliabkami na povrchu. Ich fragmentárnosť svedčí skôr o druhotnom zužitkovaní. Celkovo medzi uvedeným materiálom majú prevahu pieskovce, či už vo forme platní, alebo menších úlomkov, spravidla značne narušených zvetraním. Travertín je zastúpený zriedkavejšie, zahrňuje však aj výraznejšie bloky s dĺžkou okolo 70 cm, zrejme sekundárne použité.

     Murivo rovnakého zloženia bolo zaznamenané aj v mieste predpokladaného najsevernejšieho stĺpa (sonda XXIII/2014). Išlo však len o samotnú korunu arkádového múru dolného podlažia, na ktorej sa podobne ohraničená plocha ako v predchádzajúcich sondách nenachádzala, prípadne sa nezachovala (obr. 10, 11). Použitie muriva nesúrodej materiálovej skladby je v objektoch Spišského hradu typické od renesančného obdobia. V paláci bolo použité aj pri murovaní špaliet nových okenných otvorov prispôsobených zmenenej výškovej úrovni poschodí. V kontraste so zmiešanou skladbou koruny muriva odkrytého v uvedených troch sondách je zloženie jeho spodnej časti, t. j. samotných arkád na dolnom podlaží. Táto konštrukcia pozostáva takmer výlučne z travertínu. Výnimku tvoria len kamenársky opracované pieskovcové kvádre použité v dolnej časti pilierov. Aj to naznačuje, že ide o časovo a aj kvalitatívne odlišnú stavebnú etapu. Nie je vylúčené, že k nej prináležia aj spomínané dve stĺpové pätky na poschodí (profiláciou blízke gotickému obdobiu), pričom ich použitie v neskoršom období bolo len sekundárne.

Novoveká podlaha

     Pri aktuálnom výskume sa v prevažnej väčšine sond zistila prítomnosť podlahy v podobe maltového výmazu, ktorá tu existovala v čase zániku objektu. Jej fragmenty boli odkryté už pri výskume v roku 2008. Nové sondy potvrdili, že tento typ dlážky sa kedysi nachádzal prakticky na celej ploche poschodia. Išlo zároveň o jedinú fyzicky doloženú pochôdznu úpravu v danom priestore. Nie je vylúčené, že podlaha bola v rôznych obdobiach opakovane obnovovaná. Naznačuje to situácia v sonde XXV/2014 s nehomogénnou skladbou maltovej vrstvy a najmä už skôr uskutočnený nález v sonde III/2008, kde sa paralelne s dlážkou nachádzala ďalšia vrstva malty situovaná v nižšej úrovni.[17]

     Maltová zmes, z ktorej podlaha pozostáva, je charakteristická hrubozrnnou skladbou, s obsahom štrku, hrudiek vápna, úlomkov tehál a aj prítomnosťou väčších kameňov. Obsahuje zároveň rôzne cudzorodé zložky ako zvieracie kosti, uhlíky a kúsky omietky. Nezriedka sa v nej vyskytujú úlomky novovekej a stredovekej keramiky, čo naznačuje, že mohlo ísť o zámerný prídavok. Samotný povrch podlahy bol vymazaný jemnejšou maltou a bol starostlivo vyhladený (obr. 12). Na väčšine plôch sa nezachoval. Pri sondážnom odkrývaní vykazovala hmota podlahy vo všeobecnosti málo kompaktný ráz. Vyplýva to zaiste z jej situovania plytko pod povrchom, kde sa mohli intenzívnejšie prejaviť vplyvy mrazového zvetrávania a aj prerastanie koreňmi vegetácie. K devastácii podlahy značnou mierou prispel aj nerovnomerný pokles podkladového násypu, čoho výsledkom sú zlomy a preliačiny. Najvýraznejšie sa to odzrkadlilo v miestach nad pätou klenby, kde je násypová vrstva najmohutnejšia a tým aj viac náchylná na úbytok objemu.

     Maltová podlaha predstavuje chronologicky najmladšiu stavebnú úpravu interiéru odkrytú počas výskumu. Ako už bolo naznačené, svoju funkciu plnila až do zániku objektu v 2. polovici 18. storočia. Dolnú hranicu datovania jej vzniku pritom vymedzuje prestavba paláca v 16. storočí. Dlhodobá trvácnosť tohto druhu pochôdznej úpravy je však otázna a je pravdepodobné, že v neskoršom období by došlo k jej celoplošnej obnove. Črepy nájdené priamo v malte podlahy poskytujú v tomto smere len rámcové datovanie do novoveku. Z početných nálezových situácií vyplýva, že po realizácii predmetnej dlážky sa už na poschodí nevykonali žiadne zásadnejšie omietkové úpravy.

Hnuteľný nálezový materiál

     Skladba hnuteľných pamiatok získaných počas výskumu úzko súvisí s charakterom sond zasahujúcich takmer výlučne do vrstiev vytvorených až po zániku objektu (t. j. nad úrovňou poslednej historickej podlahy) a pozmenených recentnými zásahmi. Nálezový materiál nie je početný a jeho vypovedacia hodnota, na rozdiel od odkrytej architektúry, je oklieštená. Ide o drobné úlomky keramiky, zvieracie kosti a fragmenty omietok, ojedinele sa našla sklovitá troska. Zaujímavosťou je, že medzi črepmi je najpočetnejšia neskorostredoveká keramika, kým mladšie obdobia sú zastúpené zriedkavejšie. Nie je vylúčené, že niektoré z nálezov sa nad novovekú podlahu dostali pri deštrukcii horných podlaží, kde mohli byť obsiahnuté (sekundárne) v izolačných násypoch nad stropmi.[18] Vyskytli sa aj exempláre, na ktorých povrchu sa nachádzali zvyšky maltoviny. Tieto črepy museli byť kedysi primiešané do maltovej zmesi, či už náhodne, alebo ako zámerný prídavok. Drobné keramické fragmenty, kúsky starších omietok a úlomky kostí sa tu nezriedka vyskytujú v novovekom maltovom spojive a tiež, ako už bolo spomenuté, v hmote podlahy.

     Len z malého počtu skúmaných plôch pochádzajú nálezy zaznamenané v nedotknutých historických polohách. Predovšetkým ide o materiál z násypových vrstiev na klenbe v sonde XXV/2014. Zastúpené sú črepy, zvieracie kosti, úlomky omietok, veľmi ojedinele železné predmety. Medzi črepovým materiálom opäť figurujú len drobné fragmenty bežnej kuchynskej a stolovej keramiky zo stredoveku a novoveku. Jeden úlomok pravdepodobne pochádza z jednoduchej miskovitej kachlice bez povrchovej úpravy. Z chronologického hľadiska v súbore prevažujú črepy z neskorého stredoveku, najmä so sivým výpalom, ojedinelý je výskyt vrcholnostredovekej keramiky. Je zrejmé, že nálezy obsiahnuté v násypových vrstvách nemusia mať bezprostredný súvis so samotným objektom. Najmä na klenbové násypy stavitelia spotrebovali značné množstvo zeminy. Pri jej ťažbe sa bežne zasahovalo do starších antropogénnych vrstiev v areáli hradu. Do objektu sa tak druhotne dostávali pamiatky nielen zo starších fáz stredovekého osídlenia lokality, ale aj artefakty z praveku a včasnej doby dejinnej.

     K zberovým nálezom z interiéru paláca patrí kamenný článok tvoriaci kríženie klenbových rebier. S najväčšou pravdepodobnosťou pochádza zo zaklenutia gotického arkiera situovaného v južnej stene, v niekdajšom vrchnom poschodí (obr. 13, 14). Pomerne subtílny článok je značne zvetraný a profilácia rebier je takmer nečitateľná. Zreteľné sú pravouhlé otvory na styčných plochách, určené pre vsadenie kovových spojov. Zaklenutie arkiera je zaraďované do 2. polovice 15. storočia[19] a dodnes sa z neho zachoval len okrajový fragment pri vstupe. Andrej Fiala predpokladá, že tamojšie rebrá vytvárali sieťovú klenbu s kosoštvorcom uprostred. Vytesané boli z pieskovca, podobne ako oblúk vstupného pásu arkiera. Iba na komplikovanejšie tvary so spoločným zbehom bola uprednostnená mäkká biela hornina (interpretovaná ako sadrovec).[20] Z obdobnej tvárnej suroviny pozostáva aj objavený kamenný článok. Uvedená dvojkombinácia materiálov, odvíjajúca sa od rôznej náročnosti opracovania kamenárskych prvkov, nebola pri neskorogotických úpravách objektov Spišského hradu ojedinelou a uplatnila sa napríklad pri výstavbe klenby kaplnky.[21]

     Okrem artefaktov získaných priamo v priestore románskeho paláca možno na záver spomenúť náhodný numizmatický nález pochádzajúci z románskeho predhradia. V čase výskumu bol objavený na eróziou narušenom chodníku, kde počas dažďov pravidelne dochádza k vyplavovaniu archeologického materiálu, prevažne novovekého datovania. Ide o medenú poltúru z 90. rokov 17. storočia patriacu k tzv. banským výplatným znakom – náhradným platidlám používaným na vyplácanie miezd banských robotníkov (obr. 15). Určená bola pre podniky v stredoslovenskej banskej oblasti spadajúce pod správu Hlavného komorskogrófskeho úradu v Banskej Štiavnici. Poukazujú na to iniciály S a C dominujúce na reverze poltúry.[22] Po stranách sa nachádza nejasne čitateľný letopočet, s najväčšou pravdepodobnosťou 1695. Lícna strana poltúry obsahovala veľké korunované písmeno L umiestnené medzi palmovými listami (monogram cisára Leopolda I.). Nález má po obvode stopy obstrihávania a je poškodený, prehnutý. Náhradné medené peniaze tohto typu boli produkované v kremnickej mincovni od roku 1695. Navzdory pôvodnému účelu sa ich používanie rozšírilo aj mimo určenú oblasť, čo potvrdzuje aj nález zo Spišského hradu. Používali sa do roku 1703, keď boli nariadením panovníka stiahnuté z obehu.[23]

     Najnovšie poznatky získané archeologickým výskumom na poschodí románskeho paláca vypovedajú predovšetkým o stavebných premenách tohto objektu. Napriek minimalistickému rozsahu jednotlivých sond bolo možné poodhaliť niekoľko fragmentov jeho pôvodnej podoby v 13. storočí, ale aj stopy neskorších interiérových úprav. Kým niektoré nálezové situácie sú dostatočne výpovedné, iné čiastkové zistenia sú hlavne východiskom pre budúce terénne výskumy. Podrobnejšie poznanie stavebnej stránky objektu v jednotlivých etapách jeho existencie sa nezaobíde bez odkrytia širších kontextov. V prípade realizácie plánovanej obnovy paláca sa k tomu naskytne príležitosť pri rekonštrukcii staticky narušenej klenby, pre  ktorú sa počíta s úplným odstránením klenbových násypov formou archeologického výskumu. Podobné perspektívy ponúka aj prízemie paláca, dosiaľ len čiastočne prebádané. Vzhľadom na chatrný a naďalej sa zhoršujúci stav objektu bude akákoľvek činnosť v jeho priestore čoraz väčšmi riziková. Realizácia doplňujúcich pamiatkových výskumov v úzkej väzbe na stavebno-rekonštrukčné práce tak zostane zrejme jedinou reálnou možnosťou. Ostáva len veriť, že sa uvedené aktivity podarí ešte včas uskutočniť.

---

[1] Z preventívnych dôvodov boli pracovníkmi PÚ SR-Oblastného reštaurátorského ateliéru Levoča demontované výtvarne najcennejšie kamenárske prvky zachované v interiéri paláca – dva románske stĺpiky v združených oknách na južnej a východnej strane poschodia. Uložené boli do depozitára SNM-Spišského múzea v Levoči. V oboch okenných otvoroch boli zároveň spevnené a konzervované fragmenty stredovekých omietok.

[2]MERKLAS, Wenzel. 1865. Das Zipserhaus. In Mittheilungen der K. K. Central-Comission zur Erforschung und Erhaltung der Baudenkmale. Wien, s. 151-167, (s. 162);  HRADSZKY, Jozef. 1884. Wanderung durch die Zips. Das Zipser Haus und dessen Umgebung. Igló : Josef Schmidt, s. 41-43; SUCHÝ, Michal. Výskumy Adolfa Stephanieho na Spišskom hrade v rokoch 1906 – 1907. [Rukopis]. [s. a.]. Archív Pamiatkového úradu SR v Bratislave, sign. T-767a, s. 12, 31-32, 81-82, obr. na s. 123.

[3] MENCL, Václav. 1937. Stredoveká architektúra na Slovensku. Praha – Prešov : Československá grafická unia, s. 367-370.

[4] MENCLOVÁ, Dobroslava. 1957. Spišský hrad. Bratislava : Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, s. 28-32, 74, 134-135; plány C – F na s. 19, 21, 29, 31.

[5] fiala, Andrej. 2000. Spišský hrad. Severná časť – románsky palác a jeho dve prístavby. Spišský hrad 1969 – 1978. [Rukopis]. Archív Pamiatkového úradu SR v Bratislave, sign. T 5469.

[6] JANOVSKÁ, Magdaléna. 2008. Architektonicko-historický výskum Spišského hradu. Levoča. [Rukopis]. Archív Krajského pamiatkového úradu Košice.

[7] FIALA, Andrej, 1969 – 1978, 2000, (v pozn. 5).

[8] STEJSKAL, Martin. 2009. Archeologický výskum na hornom nádvorí Spišského hradu. In Novotná, Mária (ed.). Acta Musaei Scepusiensis 2009. Levoča, s. 159-176.

[9] Výskum uskutočnilo SNM-Archeologické múzeum v Bratislave v spolupráci so SNM-Spišským múzeom v Levoči v období od novembra 2014 do marca 2015. Termín realizácie bol podriadený harmonogramu stavebných a zabezpečovacích prác.

[10] Stopy v murive nevylučujú povalový typ stropu, pri ktorom boli trámy ukladané bezprostredne vedľa seba. Týmto spôsobom je dnes v paláci náznakovo prezentovaný chronologicky mladší strop zo 16. storočia medzi predposledným a vrchným poschodím (v murive doplnenom v roku 2000 po deštrukcii časti západnej steny).

[11] Podľa záverov pamiatkového výskumu v roku 2008 išlo o stavebnú fázu, ktorá ešte nesúvisela s výstavbou klenby. Uvedené nosné múry boli pre zaklenutie stropu využité až sekundárne. Analogická situácia je na Spišskom hrade doložená v severnom paláci Zápoľskovcov. JANOVSKÁ, Magdaléna – OLEJNÍK, Vladimír – STEJSKAL, Martin. , 2015. Spišský hrad ako kráľovské sídlo. In Olejník, Vladimír (ed.). Spišský hrad. Levoča : SNM-Spišské múzeum v Levoči, s. 55-95, (s. 88-89).

[12] FIALA, Andrej, 1969 – 1978, 2000, (v pozn. 5), s. 30.

[13] JANOVSKÁ, Magdaléna, 2008, (v pozn. 6), 3.a-3, objekt 830/2 – palác hradný I.

[14] Datovanie prestavby vychádza z kresby (historického graffiti) s neúplným letopočtom 156(-) v arkieri na južnom priečelí paláca. Kresba vznikla počas úpravy arkiera, vynútenej zmenenou výškovou úrovňou vrchných podlaží. FIALA, Andrej, 1969 – 1978, 2000, (v pozn. 5), s. 28, 37-38.

[15] JANOVSKÁ, Magdaléna. 2009. Spišský hrad. In Novotná, Mária (ed.). Terra Scepusiensis – Terra Christiana 1209 – 2009. Levoča: SNM-Spišské múzeum v Levoči, s. 55-81, (s. 70).

[16] STEJSKAL, Martin, 2009, (v pozn. 9), s. 167, 169.

[17] STEJSKAL, Martin, 2009, (v pozn. 9), s. 165, obr. 7 na s. 166.

[18] Celoplošné odstraňovanie sutín z priestoru poschodia v 70. rokoch 20. storočia prebiehalo už bez prítomnosti odborného dohľadu a nebolo náležite zdokumentované. Tým sa zrejme definitívne stratili mnohé cenné informácie o zaniknutých konštrukciách, prípadne aj o spôsobe zániku objektu.

[19] Vybudovanie samotného arkiera môže podľa analógií spadať už do 30. rokov 15. storočia. MENCLOVÁ, Dobroslava, 1957, (v pozn. 4), s. 74. JANOVSKÁ, Magdaléna, 2009, (v pozn. 15), s. 68.

[20] FIALA, Andrej, 1969 – 1978, 2000, (v pozn. 5), s. 27.

[21] Fiala, Andrej – Vallašek, Adrián. 1978. Gotická sakrálna stavba na Spišskom hrade. In Historica Carpatica IX, s. 162-210, (s. 181).

[22] Litery SC sú interpretované vo význame Schemnitzer Cammer (Camera Semniciensis) či Civitas Schemnicium. TRENČAN, Ivan. 2013. Banské výplatné znaky v banskoštiavnickom banskom revíri. In Haas Kianička, Daniel (ed.). Baníctvo a mincovníctvo v dejinách Slovenska. Kremnica: NBS-Múzeum mincí a medailí Kremnica, s. 54-81, (s. 66-67).

[23] TRENČAN, Ivan, 2013, (v pozn. 22), s. 65.