Autorka: Janka Petőczová-Matúšová
Problematika dejín hudby a hudobnej kultúry na území Slovenska sa najčastejšie skúma v slovenskej hudobnej historiografii z troch aspektov: ide o výskum hudobných prameňov, hudobných diel a hudobných osobností. V starších dejinách hudby je pri výskume hudobných diel zachovaných v prameňoch v slovenských archívoch a historických knižniciach prvoradé určenie autorstva diela, pretože časť hudobného repertoáru sa zachovala anonymne (bez uvedenia mena skladateľa), a to predovšetkým v rukopisných hudobninách. Ďalšia časť hudobných diel je síce autorsky označená, no mená autorov hudby nie je možné identifikovať. V prípade tejto hudby je prvým krokom jej výskumu identifikácia diela porovnávaním s relevantnými európskymi hudobnými prameňmi. Väčšinu zachovanej historickej hudby však tvoria diela s autorským označením mena a priezviska, resp. len priezviska skladateľa; i v tomto prípade však musí byť hudobný historik obozretný a musí sa snažiť identifikovať dielo v kontexte vývinu osobnosti skladateľa komplexne, čiže ide aj o hodnotenie jeho interpretačných umeleckých aktivít a zachovanej hudobnej tvorby, ako aj hodnotenie vývoja spoločenskej recepcie a percepcie jeho hudby.[1] Jedným z cieľov takéhoto výskumu je aj uistenie sa, že nejde o skladbu dubióznu (podvrhnutú). Takto sa stáva problematika hudobných osobností – rovnako hudobných skladateľov ako aj interpretov – jednou z kľúčových v hudobnej historiografii a zahŕňa nielen výskum hudobného diela, ale aj biografiu skladateľa a dobový hudobný kontext.[2] Týka sa to aj hudobných osobností v dejinách hudby v Levoči a v dejinách hudobnej kultúry na Spiši.
V staršej hudobnej historiografii sa postavením hudobných skladateľov pôsobiacich na území Slovenska z hľadiska vývinu európskej hudby zaoberal Richard Rybarič, ktorý detailne poznal hudobnú tvorbu dovtedy známych skladateľov 17. storočia.[3] Analyzoval aj odlišné sociálne postavenie organistov a kantorov, predovšetkým na príklade vtedy známych skladateľov – bardejovského organistu Zachariáša I. Zarevúckeho (Zacharias Zarevutius, Zarewutzius, Zarewucius, Zarevuczius, 1605 – 1667),[4] spišskopodhradského organistu Jána Šimráka st. (Johann Schimrack sen., ? – 1657)[5] a kantora Samuela Capricorna (1628 – 1665), pôsobiaceho v bratislavskom evanjelickom kostole v rokoch 1651 – 1657.[6]
Richard Rybarič zároveň výstižne charakterizoval pracovnú náplň a postavenie kantorov a organistov v evanjelických mestských kantorátoch a poukázal na skutočnosť, že pokiaľ do 16. storočia bol organista príslušníkom duchovného stavu, od 16. storočia u neho začala prevládať hudobnícka profesia. Koncom 16. storočia už bol organista cielene pozývaný vokáciou na post mestom plateného hudobníka a do funkcie bol vyberaný na základe skúšky, pozostávajúcej z liturgiky, hudobnej teórie a praktickej hry na nástroji. V 17. storočí stúpala spolu s technickým vývojom nástroja (organa) náročnosť inštrumentálnej hry na klávesových nástrojoch a význam organistov ako umelcov. Svedčí o tom nová línia uznávaných inštrumentalistov – európsky významných skladateľov, ktorí boli organistami (Girolamo Frescobaldi, Johann Pieterszon Sweelinck, Samuel Scheidt). V polovici 17. storočia aj na Slovensku vyzdvihovaní hudobní skladatelia patrili k titulárnym organistom (Zarevúcky, Šimrák st.).[7] Samuel Capricornus bol nielen kantor, ale zastával prestížnu funkciu director musicae, čiže bol zároveň hudobný skladateľ a dirigent; je však známe, že funkcie učiteľa v škole sa snažil zbaviť, lebo ho časovo zaťažovala a odvádzala od iných dôležitých hudobných aktivít.
Zintenzívnený výskum organistov a organárov – uznávaných hudobných osobností v dejinách Levoče – môžeme sledovať od 80. rokov minulého storočia. V tom čase František Matúš identifikoval hudobnú tvorbu Samuela Marckfelnera (1621 – 1674) a vydal jeho skladby zachované v Levočskej evanjelickej zbierke hudobnín v kritickej edícii Stará hudba na Slovensku.[8] Samuel Marckfelner bol najdlhšie pôsobiaci organista v Levoči v 17. storočí. Do Levoče prišiel v roku 1648 po krátkom pôsobení v Spišských Vlachoch. Podľa Gašpara Haina a jeho kroniky to bolo koncom roka – Ist also den 29 Decembris Herr Samuel Marckfeldner von Wallndorff, welcher ohngefehr anhero kommen, zu einen Organisten angenommen worden. Miesto organistu v Levoči v najväčšom spišskom slobodnom kráľovskom meste vo farskom, vtedy nemeckom evanjelickom Kostole sv. Jakuba bolo výnimočné. Marckfelner na tomto poste začal pracovať ako 27-ročný a zastával ho až do svojej smrti v roku 1674.
Samuel Marckfelner komponoval pre potreby levočského evanjelického a. v. kantorátu duchovnú hudbu pre bohoslužby, skladby viachlasné vokálne i vokálno-inštrumentálne a organové.[9] Diela európskych i domácich skladateľov, ktoré sa v Levoči predvádzali, zapisoval novou nemeckou organovou tabulatúrnou notáciou na papierové hárky, ktoré boli neskôr zviazané. Na zhotovovaní týchto notovaných rukopisov sa síce podieľali viacerí hudobníci, no dnes sú známe ako Tabulatúrne zborníky Samuela Marckfelnera (sign. MUS A 5, olim 13994 a MUS A 6, olim 13991). Zachovali sa v časti MUS A v Levočskej evanjelickej zbierke hudobnín. V obidvoch zborníkoch je zapísaných vyše 400 skladieb, repertoár duchovnej hudby, ktorá sa v Levoči a v ostatných spišských mestách hrala pri evanjelických bohoslužbách. V tabulatúrnom zborníku sign. MUS A 5 sa po reštaurovaní vnútornej strany pergamenového poťahu prednej dosky našiel rukopisný text, báseň Samuela Marckfelnera – Samuel: Marckfelner bin ich genandt, v ktorej je aj informácia o hre na klavíri (den 5 fingern in der handt | daß Clawir muß sein wolbekandt).[10] Báseň teda svedčí o tom, že Marckfelner bol nielen uznávaný organista, ale aj hráč na klávesové nástroje vtedajšej doby.[11]
Línia výskumu organistov a ich miesta v hudobnej kultúre je tesne spojená s líniou výskumu organárov – majstrov, ktorí ich dokázali postaviť a sfunkčniť, resp. opravovať, a tiež samotných hudobných nástrojov – organov. Túto líniu reprezentujú výskumy Karola Wurma a Otmara Gergelyiho, ktorí charakterizovali aj výstavbu levočských organov.[12] Obzvlášť detailné sú ich poznatky z dejín historického organa v Kostole sv. Jakuba, ktorý považoval po dokončení za unikátny v Uhorsku aj známy polyhistor Dávid (David) Fröhlich (1595 – 1648) vo svojom diele Medulla geographiae practicae (Jadro praktického zemepisu, 1639).[13] Vďaka výskumom Karola Wurma a Otmara Gergelyiho sú dnes osudy tohto organa relatívne dobre známe. Vieme, že na jeho vybudovanie zorganizovala levočská mestská rada zbierku financií medzi mešťanmi a výstavba tohto nástroja trvala skoro dve desaťročia. Skriňu organa vyhotovil Andreas (Andreas) Hertel z Krakova a Hans Schmied z Dánska. Organ si objednali Levočania už v roku 1615 u majstra Jána (Johann) Hummela z Norimbergu, ktorý bol od roku 1608 krakovským mešťanom a aktuálne pracoval na organe v Olkuši (Olkusz). Hummel zobral aj zálohu za nový levočský organ a v Poľsku začal vyrábať so svojimi tovarišmi píšťaly, ale na Spiš prišiel pracovať až v roku 1624, po viacerých urgenciách mestskej rady. Miesto pre organ bolo určené na severnej empore medzi dvoma piliermi, mechy mali byť v miestnosti, kde bola knižnica a ku nej sa mala pristavať drevená empora až po organ. Samotná výstavba však pokračovala veľmi problematicky; Hummel sa neustále dožadoval ďalších financií a napokon sa s mestskou radou nepohodol. Nástroj dokončil až poľský organár Juraj Nitrovský (Georg Nitroffsky, Jerzy Nitrowsky) v roku 1632 a podľa dobových správ mal 27 registrov.[14]
Novšie výskumy v slovenskej hudobnej historiografii odhalili, že nielen organisti boli kvalitnými hudobnými skladateľmi. Komponovali aj ďalší vzdelanci, mešťania, ktorí nezastávali hudobnícke povolania. V Levočskej evanjelickej zbierke hudobnín v rukopisných prameňoch zo 17. storočia sa zachovali diela dvoch takýchto skladateľov – dve duchovné viachlasné diela Thomasa Goslera, exulanta z Flensburgu (Holsteinsko), notára a školského inšpektora v Kežmarku (Kesmark) v rokoch 1625 – 1646 a tri polyfonické skladby Juraja (Georga) Wirsingera, rektora mestskej latinskej školy v Spišskej Novej Vsi (Neudorf/Neocomium) v rokoch 1625 – 1628, ktorý pôsobil pred príchodom na Spiš v Krupine.[15]
Okrem toho existuje viacero informácií o komponovaní hudobníkov, učiteľov, rektorov, resp. notárov, ktoré nám poskytujú archívne dokumenty zo 17. storočia. V levočských mestských účtovných knihách sa zachovali informácie o výplatách za komponovanie kantorovi v rokoch 1635 – 1641; týmto kantorom bol Baltazár Apelles (Balthasar Apelles, zom. 1657); napríklad v roku 1641 mu vyplácali štvrťročne z testamentárnej základiny Alexia I. Thurzu po 6 zlatých – d. Cantori Balthasari Apelles / p 1 Angar; H. Cantorj salarium … fl. 6. O tomto kantorovi vieme, že prišiel do Levoče zo Spišského Podhradia, kde do roku 1635 pôsobil ako notár. Je však isté, že mal aj profesionálne hudobné vzdelanie. Po ukončení pôsobenia v Levoči sa do Spišského Podhradia koncom roka 1641 vrátil a pokračoval tam vo svojej pôvodnej činnosti notára a pôsobil dokonca i vo funkcii inšpektora školy. Bolo to presne v čase, keď tu pôsobil vynikajúci organista Ján Šimrák st. (Johann Schimrack sen., ? – 1657). Baltazár Apelles sa akiste podieľal spolu so Šimrákom st. v rokoch 1641 – 1657 na rozvoji evanjelického mestského kantorátu v Spišskom Podhradí. V Levočskej evanjelickej zbierke hudobnín sa však zachovali len diela Jána Šimráka st.[16] Hudobné diela Baltazára Apellesa sú stratené; poznáme ich len sprostredkovane z levočských mestských účtovných kníh, v ktorých sa zachovali záznamy o odmenách za komponovanie vokálnej duchovnej hudby; finančné odmeny dostal Apelles napríklad za motetá, novoročnú gratulačnú skladbu (zrejme duchovný koncert) a za jednu skladbu, ktorá je uvedená aj menovite – Te Deum laudamus. Zrejme to bol tiež plodný skladateľ a dobrý hudobník, škoda, že sa jeho hudobná tvorba nezachovala.[17]
Doterajšie výskumy potvrdzujú, že z tvorby organistov pôsobiacich v Levoči sa v období raného novoveku zachovala len hudba Samuela Marckfelnera. Ostatných organistov v 16. a 17. storočí, ktorí tiež pôsobili v Levoči, poznáme len po mene, buď z účtovných kníh mesta, alebo z iných archívnych dokumentov. Z tohto hľadiska je zaujímavá mestská kniha Testamentbuch, do ktorej boli od roku 1551 zapisované výdaje zo základiny Alexeja I. Thurza;[18] dôležité sú však aj listy hudobníkov, matričné záznamy, vokácie a iné dokumenty. Organisti boli totiž vážení umelci; do mesta prichádzali – ako bolo vtedy zvykom – na špeciálne pozvanie – vokáciu, na základe odporúčania a následného preverenia ich schopností. Od začiatku 16. storočia sa prelínajú základné informácie o organistoch aj s informáciami o organároch a s rekonštrukciou a výstavbou organov. Organárstvo sa v tom čase už chápalo ako remeslo s umeleckými parametrami a rozvoj hudobného nástrojárstva ovplyvňoval aj samotných interpretov a hudbu, ktorú predvádzali. Organisti, ktorí na organoch hrali, boli neraz všestranní hudobníci a hrali i na ďalších klávesových nástrojoch (v historickom vývine to boli: pozitív, portatív, regál, čembalo, klavičembalo, klavichord, harmónium, klavír), resp. museli sa vedieť o svoje nástroje postarať a naladiť si ich.
Ak by sme sa pokúsili rekonštruovať prehľad organistov pôsobiacich v Levoči od polovice 16. storočia, prvého organistu známeho menom i priezviskom nájdeme v účtovných knihách v roku 1580 – bol ním Petro Posnanien, ktorý pôsobil vo farskom (už vtedy evanjelickom) kostole v rokoch 1580 – 1587. Po jeho smrti tento post zastával jeden rok Petrus Albertus Bernoltowytz, ktorý získal v Levoči mestské právo 26. 12. 1588, ale už v nasledujúcom roku 1589 ho vystriedal vo funkcii organistu Jozef Kesek (Joseph Kessekg, Kesekh von Neusoll) pôvodom z Banskej Bystrice. Od neho sa zachoval v levočskom archíve prvý známy list levočského organistu, ktorý adresoval mestskej rade. List je nedatovaný (pravdepodobne z roku 1589). Žiada v ňom o povolenie dovolenky na niekoľko dní a k tomu jeden zlatý a 70 denárov, aby mal peniaze na trovy, keďže sa chystal cestovať za svojou matkou, ktorá bola na smrť chorá a priala si ho ešte vidieť. V poslednej vete listu ešte píše, že prikladá aj „písmo“ – list, ktorý dostal, aby bolo jeho tvrdenie vierohodnejšie.[19]
Po Jozefovi Kesekovinastúpil na miesto organistu v roku 1590 Jozef Traininger. V účtovných knihách je evidované, že v Levoči pôsobil vyše desať rokov. Peňažná odmena pre neho sa vyplácala z Thurzovej donácie, no dostával aj peniaze od farára. K jeho oficiálnym príjmom patrili aj mimoriadne výdaje; napríklad v roku 1593 dostal 18. januára 20 zlatých na jeho vlastnú žiadosť – dem Organist Auff sein begeren gelihen a od júla do novembra dostával príspevok za ubytovacie služby – für sein herberg. V roku 1594 (17. januára) dostal menšiu sumu 50 denárov za hru v krčme – dem Organist das er im Weinhaus geschlagen, čo je na tú dobu ojedinelá informácia o hre cirkevného hudobníka pri svetských zábavách. Pomerne vysoký príspevok – 60 zlatých dostal od mestskej rady v roku 1595 na kúpu domu. V levočskom archíve sa zachovali až tri jeho listy (nedatované), ktoré potvrdzujú, že o svoje peniaze a odmenu viackrát žiadal. V jednom urguje, aby mu láskavo poskytli štvrťročný plat, v druhom žiada o dovolenku 12 dní, aby mohol cestovať do Banskej Bystrice, vybaviť si svoje veci a k tomu 4 zlaté na ťarchu svojej mzdy. V dvoch listoch sa podpísal, v treťom liste napísal celé meno – Jozef Traininger / Organist Allhier. Joseph Traininger mal v Levoči aj rodinu. Jeden záznam o úmrtí jeho dieťaťa sa zachoval v kostolných účtoch za rok 1600, za zvonenie pri pohrebe zaplatil 10 zlatých. Pravidelné výplaty tomuto organistovi boli v účtovných knihách ukončené v decembri v roku 1604.[20]
Nasledujúcemu organistovi mesta zaplatilo až v roku 1610. Bol ním Ján Miska (Johann Misska), syn dlhoročného levočského kantora Valentína Misku (Valentin Mißka, Misska, Miszka), ktorý hru na organe študoval v Poľsku. Ján Miska prišiel do Levoče v roku 1610 z Bardejova a pôsobil tu do svojej smrti v roku 1630. V tomto relatívne dlhom čase dvadsiatich rokov sa podieľal v Levoči na rozvoji evanjelického mestského kantorátu spolu s kantorom Gašparom (Caspar) Steinom a Jánom Minorisom, rektorom mestskej evanjelickej školy, o ktorom vieme, že finančne podporoval vyučovanie hry na organe.[21]
Za Jánom Miskom nastúpil na miesto farského organistu v Kostole sv. Jakuba Ján (Johann) Pfadenhauer. Bolo to práve v čase, keď sa tu budoval nový organ; dokonca presne v roku, keď pri výstavbe organa zahynul spomínaný majster Ján Hummel. V roku 1631 sa Ján Pfadenhauer písomne sťažoval na nefunkčnosť nástroja, na ktorom „nemôže použiť (viac než) len dva registre“.[22] Je dosť možné, že práve na jeho podnet pozvali Levočania na dokončenie organa Juraja Nitrovského z Poľska. Zdá sa však, že organová hra Jána Pfadenhauera, ktorý v Levoči pôsobil jedno desaťročie 1630 – 1641, nedosahovala požadovanú vysokú kvalitu. Zachovalo sa o tom zaujímavé svedectvo v liste inštrumentálneho hudobníka Sebastiána (Sebastian) Wildenera, ktorý bol v roku 1633 plateným mestským hudobníkom v Levoči. Wildener sa nepohodol s vtedajším kantorom, ale ani s organistom a odišiel do Smolníka. Odtiaľ napísal 1. júla 1634 mestskej rade v Levoči list plný kritiky miestnych hudobných pomerov. Na adresu vtedajšieho organistu, čiže Pfadenhauera padli doslova nelichotivé slová: „organista svojou neschopnosťou a neskúsenosťou by nemal sedieť za týmto nádherným organom, ktorému primeraný sa nenachádza v celom Uhorskom kráľovstve, ba ani v Kráľovstve poľskom“.[23]
Jána Pfadenhauera vystriedal vo funkcii Ján (Johann) Plotz (? – 1680), hudobník sliezskeho pôvodu (Breh/Brzeg/Brieg, PL), ktorý v Levoči pôsobil v rokoch 1641 – 1648. Jeho oficiálny nástup do funkcie zapísal Gašpar Hain do svojej kroniky v nasledujúcom roku a poznačil pritom aj výmenu na poste kantora a ďalšieho učiteľa v mestskej škole – Die 16. Februarij Ist an statt Herrn Apelles Herr Christophorus Werner Misnicus Cantor worden, vnd Herr Tobiasz Cruciger, an statt | Seiner Senior. So ist auch nach dem Johanni Pfadenhauer, Johannes Plotz worden (1642).[24] Levočské účtovné knihy však evidujú pre Jána Plotza odmeny na poste organistu prvýkrát v štvrtom štvrťroku 1641 – p 4 Angaria dem Joh. Plotz Organista … fl. 25 | It. dem Calcanten … fl. 1; Plotz teda dostával od mesta štvrťročne 25 (neskôr 26) zlatých a občas iné príležitostné príjmy, napríklad 16. októbra 1648 dostal príspevok na kúpu dreva 2 zlaté.[25] Poslednú výplatu ako organista dostal 18. decembra 1648 a nasledujúci príjem 7 zlatých 20 denárov bol poukázaný už organistovi Samuelovi Marckfelnerovi 30. decembra 1648.[26]
Zo zaujímavých archívnych dokumentov týkajúcich sa pôsobenia Jána Plotza v Levoči spomeňme aspoň jeho dva vlastnoručne písané listy levočskej mestskej rade (zo 14. a 16. decembra 1648),[27] ktoré objasňujú situáciu pred jeho odchodom z postu organistu. Napísal ich dva týždne pred zosadením z postu v čase, keď došlo ku konfliktu medzi ním a levočskou mestskou radou. V listoch sa odvoláva na svoje právo zakotvené aj v pozývacom dekréte (Vocation), podľa ktorého nemusel platiť mestskú daň (Taxa). Vzniknutá situácia musela byť dosť dramatická, pretože vyvrcholila rezignáciou organistu. Mestská rada mu pred koncom mesiaca vyplatila poslednú odmenu a ukončila s ním pracovný pomer. Ján Plotz však z Levoče neodišiel. V meste žil ešte tridsaťdva rokov. Svedčí o tom krátka správa v Hainovej kronike zo 17. apríla 1656, podľa ktorej bol “der Organist Johann Plotz” konfliktný človek, ktorého mestská rada musela za výtržnosť dať do väzenia na radnici.[28]
Samuel Marckfelner sa zapísal do dejín Levoče presne naopak, a to pozitívne. Patril k váženým levočským mešťanom; od roku 1655 bol členom mestskej rady a v hierarchii mestskej samosprávy sa vypracoval až na funkciu senátora, ktorú zastával od roku 1670. Jeho manželka sa volala Margaréta a mali spolu päť detí (Samuel, Johannes, Juditha, Susana a Anna-Maria).[29] Zomrel v roku 1674, t. j. v najťažšom roku protireformácie na Spiši i v severnom Uhorsku. Vtedy aj levočská evanjelická cirkev a s ňou evanjelický mestský kantorát stratili oporu vo vedení mesta, ktoré bolo násilne rekatolizované. V období rekatolizácie evidujú mestské účtovné knihy striedavo výplaty evanjelickým alebo katolíckym hudobníkom, najčastejšie len bez vypísania mena; napríklad v roku 1684 dostal odmenu Catholischer Organist.[30] Evanjelický organista pôsobil vo farskom kostole neskôr ešte štyri roky, a to od roku 1689; môžeme to usudzovať zo skutočnosti, že ním bol Zachariáš II. Zarevúcky (1631, Bardejov – 1693, Levoča), najstarší syn Zachariáša I. Zarevúckeho, známeho bardejovského organistu, ktorý celý život pôsobil v službách nemeckej evanjelickej cirkvi v Kostole sv. Egídia v Bardejove. Jeho syn akiste tiež dokázal hodnotne nadviazať na organové umenie Samuela Marckfelnera, z jeho tvorby sa však tiež nič nezachovalo.[31]
Od začiatku 18. storočia sa farský kostol stal trvale katolíckym a aj odmeny organistom tu boli vyplácané pravidelne. Tým dokážeme počas celého nasledujúceho storočia rekonštruovať ich mená: Baltazár Javorský (Balthasar Javorsky, Jaworsky, Javorszky, Iavorszky, 1711 – 1748), Ján Cingula (Johann Csingula, Czingula, Singula, Zingula, 1749 – 1757), Martin Kirn (Popradiensis, 1758 – 1783), Ján Silvay (Johannes Szilvay, Silvaij, 1783 – 1791), Juraj (Georg) Lang (1792 – 1830, aj regenschori 1806), Ján (Johann) Lang (Puellar. Docens D. Georgius Lang, 1808 – 1809, aj tenorista 1800 a 1806). Ak aj niektorí z nich komponovali, z tejto hudby v súčasnosti nepoznáme žiadne diela. Známe sú len niektoré detaily z ich pôsobenia, napríklad Juraj Lang sa narodil v roku 1756, jeho syn bol tiež hudobník a na poste organistu ho zastupoval v rokoch 1808 – 1809; v kanonickej vizitácii z roku 1804 sa uvádza v kapitole o škole a správe kostola, kde sú uvedení dvaja hudobníci: kantor Martin Viennaly (56 rokov) a organista Juraj Lang (48 rokov).
Na prelome 17. a 18. storočia zaznamenal v Levoči dovtedy prekvitajúci evanjelický kantorát výrazný útlm. Týkalo sa to aj hudobnej kultúry v evanjelickom kostole. Keď bolo jasné, že farský kostol definitívne prejde do rúk katolíkov, bolo potrebné postaviť nový evanjelický kostol – drevený kostol za hradbami. Na stavbu dostali evanjelici povolenie až po roku 1681. Tento artikulárny kostol však vyhorel a na jeho mieste museli vybudovať novú budovu kostola. Obnovený kostol bol dokončený v roku 1713 a vtedy sa začala konsolidácia duchovného, kultúrneho i hudobného života v evanjelickej cirkvi. Minimálna miera legality vo výkone evanjelického náboženstva však prehĺbila dôraz na individuálnu zbožnosť a aj hudobné produkcie boli menej okázalé. Vtedajšiemu trendu redukcie zodpovedal aj repertoár duchovných piesní. Zborové spievanie sa redukovalo z dovtedajšieho viaczborového spievania osem- a viachlasným speváckym zborom na maximálne štvor-, resp. päťhlasné úpravy alebo sa spievali jednohlasné duchovné piesne so sprievodom generálneho basu. Z tohto obdobia sa zachovali v Levočskej evanjelickej zbierke hudobnín dva z najznámejších spevníkov jednohlasných duchovných piesní, ktoré edične a čiastočne aj autorsky pripravil v Halle do tlače prívrženec pietizmu Johann Anastasius Freylinghausen Geistreiches Gesangbuch (DKL I/1 – 173308) a Neues-Geistreiches Gesangbuch (DKL I/1 177105).[32]
Napriek sťaženým podmienkam rozvoja hudobnej kultúry pulzoval v drevenom evanjelickom kostole za hradbami hudobný život a z archívnych záznamov dokážeme aj rekonštruovať mená organistov – Andreas Queck (1705 – 1747), Johann Ambrosi (1748 – 1793), Johann Peltschner (1794 – 1798), Valentín Martin Reiss (Valentinus Martinus Reiss, Reiß 1799 – 1837).[33] Z celého obdobia 18. storočia, ktoré charakterizovala významná hudobnoštýlová zmena – prechod od baroka ku klasicizmu, sa zachoval v Levočskej evanjelickej zbierke hudobnín jeden profesionálny rukopisný prameň vytvorený organistom, ktorý dokumentuje trend spievania nemeckých jednohlasných duchovných piesní. Ide o rukopisnú organovú partitúru Choralbuch (SK-Le MUS B 25, sine dato) od Valentína Martina Reissa. (obr. 1) Táto rukopisná partitúra doteraz nebola predmetom hymnologického výskumu. Obsahuje vyše 140 duchovných piesní s organovým sprievodom s číslovaným generálnym basom, nemecké chorály a repertoár nemeckých duchovných piesní pre celý cirkevný rok, medzi nimi napríklad veľkonočné chorály Christ lag in Todesbanden, Heutt triumphieret Gottes Sohn). Valentín Martin Reiss pôsobil ako organista v evanjelickom kostole od roku 1799 a od roku 1801 pracoval aj ako učiteľ elementárnej triedy evanjelického lýcea.[34] O jeho hudobno-pedagogickej činnosti sa zachovalo jedno zaujímavé svedectvo; zanechal ho levočský rodák Samuel Slavkovský (Szlafkofszky, Slafkofszky, 1794, Levoča – 1878, Ruskinovce/Rissdorf), neskorší výborný učiteľ hudby a kantor na Spiši. V knihe Samuela Webera Ehrenhalle verdienstvoller Zipser sa uvádza, že Samuel Slavkovský spieval už ako žiak nižších ročníkov lýcea ako choralista v evanjelickom kostole a u Martina Valentína Reissa študoval hru na klavíri a organe.[35] Martin Valentín Reiss spolupracoval v drevenom kostole za hradbami najprv s kantorom Dávidom Rombauerom a od roku 1806 s kantorom Ľudovítom Bartom – a to až do poslednej bohoslužby v roku 1837, keď bol dobudovaný a posvätený nový murovaný kostol na námestí a starý, drevený artikulárny kostol za hradbami bol pre veľké poškodenie zbúraný.
Z obdobia klasicizmu evidujeme v hudobných prameňoch viacero kompozične činných hudobníkov, a to predovšetkým v radoch kantorov. Vo farskom, katolíckom Kostole sv. Jakuba mal kantor na starosti zodpovednosť za hudobné produkcie a v druhej polovici 18. storočia ho už titulovali aj regenschori. Jedným z nich bol František (Franciscus) Strauch, ktorý pôsobil ako dirigent vokálneho a inštrumentálneho ansámbla a zároveň ako rektor (učiteľ) v škole. František Strauch komponoval vokálno-inštrumentálnu hudbu pre katolícke omše a z jeho duchovnej hudby poznáme litánie – Lytaniae De Nomine JESU. Jeho litánie sa zachovali v Zbierke hudobnín piaristického kláštora z Podolínca v odpise kantora Michala Jána Friedmanského (Michael Joannes Friedmanszky) z roku 1770.[36] Z hudobnej tvorby levočského organistu sa zachovala v Levočskej rímskokatolíckej zbierke hudobnín jedna duchovná skladba – Offertorium pre soprán, troje huslí a organ od vtedajšieho organistu farského kostola Jozefa (Joseph) Köhlera (pôsobil tu v rokoch 1830 – 1845). Na titulnom liste rukopisu je Köhler uvedený aj ako autor, aj ako kopista – Offertorium | für Soprano Solo | Violino Primo | Violina 2do et 3tio | con | Organo | Authore Jos. Köhler. || Jos. Köhler MP (Suscipit Dominus, sign. MUS XVI 36). O Köhlerovej ďalšej tvorbe sa už zachovala len informácia z titulného listu jeho Omše pre väčšie vokálno-inštrumentálne obsadenie – Missa in B | a | 4 Vocibus | Violino 1-mo | Violino 2-do et 3-tio | Clarinetto | 1-mo et 2-do | Flauto | Violoncello et Organo | Jos. Köhler MP (sign. MUS XVI 178/3). Začiatok Köhleroveho pôsobenia sa už viaže na rozhranie klasicizmu a romantizmu, k prelomu rokov 1829 a 1830, vtedy nahradil vo funkcii Juraja Langa, dlhoročného organistu farského chrámu.
V čase pôsobenia obidvoch týchto organistov, Juraja Langa i Jozefa Köhlera, bol vo funkcii regenschoriho vo farskom kostole v Levoči Ján Fridrich Petzval (Johann Friedrich Petzwal, Pecval, 1775 – 1852), otec významného matematika a fyzika Jozefa Maximiliána Petzvala (Joseph Maximilian Petzwal). Ján Fridrich Petzval prišiel do Levoče v roku 1819 po predchádzajúcich pôsobiskách v Spišskej Belej (1799 – 1815)[37] a Kežmarku (1815 – 1819).[38] V Levoči pracoval ako mestský geometer do roku 1852. Jeho duchovnú hudbu nepoznáme, zachovala sa však jeho tanečná hudba, ktorá potvrdzuje, že bol šikovný a všestranný hudobník, ktorý sa venoval aj svetskej hudbe. V Lyceálnej knižnici v Kežmarku sa zachoval jeho cyklus 12 nemeckých tancov Allemandes v rukopisnom Zborníku klavírnych skladieb Júlie Kniesnerovej (Julie Knieszner, 1813; sign. MUS 5, sine pag.). Zaujímavé je, že podľa účtovných kníh pôsobil ako hudobník nielen v nemeckom, ale zároveň aj v slovenskom kostole. Bol teda bilingválne vzdelaný. V archívnych aj hudobných prameňoch sa jeho meno uvádza aj ako Pecivál (Peczival). (obr. 2)
Napokon je potrebné pristaviť sa pri zaujímavej hudobnej pozostalosti Jakuba Westera (Jacob Vester, Veszter, Jacobus Weszter), ktorá sa zachovala v časti MUS B v Levočskej evanjelickej zbierke hudobnín. Táto osobná hudobná pozostalosť obsahuje duchovnú i svetskú hudbu, skladby pre organ, tanečné diela i koncertnú sonátu pre klavír a flautu; to všetko prezrádza, že išlo o učiteľa, hudobníka a organistu v službách evanjelickej cirkvi. Prvé výskumné sondy pri hľadaní identity autora týchto skladieb boli zamerané na bádanie v levočských archívnych dokumentoch, kde sa meno Jakub Wester vyskytuje viackrát. Jedným zo známych príslušníkov levočskej rodiny Westerovcov bol Dr. Ľudovít Wester (Lajos Weszter), knihovník, ktorý usporiadal historickú knižnicu Cirkevného zboru ECAV v Levoči v 80. rokoch 19. storočia. Existujú však aj staršie záznamy o Westerovcoch v Levoči z konca 18. storočia, kde figuruje otec i syn rovnakého mena „Jakub Wester“; v levočskej evanjelickej matrike krstených bol 24. novembra 1782 krstený chlapec menom Jacob, jeho rodičmi boli otec Jakub Wester, krajčír – Jacob Vester, ein Schneider a matka Rosina, rodená Spiruschin, obidvaja pôvodom z Levoče.[39] Hudobný skladateľ Jakub Wester však datoval dve svoje skladby rokmi 1832 a 1833, čo chronologicky vylučuje možnosť, že by išlo o týchto v Levoči žijúcich Westerovcov. Po týchto zisteniach bolo potrebné rozšíriť bádanie na celý Spiš; napokon, je známe, že Westerovci žili ich aj v iných spišských mestách. Napríklad v Kežmarku, kde takúto bohato rozvetvenú rodinu evidujeme už od 18. storočia. Medzi známych verejne činných členov tejto rodiny patrili dvaja bratia – Alexander (Sándor) Westher, adjutant Arthura von Görgeyiho, vrchného veliteľa uhorskej revolučnej armády a Paul Johann Weszter (písal sa so „sz“, aby ho Maďari nevolali „Weschter“), ktorý bol v roku 1848 starosta Kežmarku a uhorský snemový poslanec.[40]
Riešenie problému identifikácie majiteľa levočskej hudobnej pozostalosti napokon ponúka kniha Samuela Webera Ehrenhalle verdienstvoller Zipser, kde je venovaná samostatná kapitola Jakubovi Westerovi (1808 – 1893), pôvodom z Veľkého Slavkova (Grosschlagendorf, Nagy-Szalók). Uvádza sa tu, že 24. februára 1833 ho jednohlasne zvolila evanjelická cirkevná obec v Tvarožnej (Durand) na post učiteľa, ktorý má zároveň zastávať aj funkciu kantora a organistu. V tom istom roku sa v Tvarožnej oženil so Zuzanou Kunay(ovou). V roku 1835 sa stal členom novozaloženého Spišského spolku učiteľov (Zipser Lehrervereine) a úspechy dosiahol hlavne na poli rozvoja ovocinárstva a pestovania ovocných stromov (Obstbaumzucht). V júli 1883 oslávil v Tvarožnej 50-ročné jubileum svojho pôsobenia v kruhu svojich kolegov, žiakov a predstaviteľov evanjelickej cirkvi. Následne mu bolo dopriate odísť na zaslúžený odpočinok a jeseň svojho života prežil v láskavej starostlivosti svojej dcéry v Levoči. Zomrel 18. apríla 1893 vo vysokom veku 85 rokov a bol pochovaný na evanjelickom cintoríne, pričom jeho hrob ozdobila dcéra dvoma tujami na znak jeho pomologických aktivít.[41] Pôsobenie Jakuba Westera v škole v Tvarožnej dokumentujú aj iné písomnosti, napríklad školské zoznamy učiteľských zborov v Uhorsku v rokoch 1855 – 1857.[42] Jeho biografiu dopĺňajú i matričné záznamy, podľa ktorých sú v evanjelickej a. v. matrike krstených v Tvarožnej uvedení – otec Jacobus Weszter, ludirector, N. Szálok a matka Susanna nata Kunay, Olaszy, t. j. Vlachy (zrejme Spišské Vlachy) – ako rodičia troch detí: Aurelia Helena (1834) (obr. 3); Alexander Ferdinand (1836); Ludovica Hermina (1839).[43]
Keďže činnosť učiteľa Jakuba Westera – hlavne z jeho raného obdobia pôsobenia v Tvarožnej – korešponduje chronologicky najbližšie s rukopisnými hudobninami zachovanými v Levočskej evanjelickej zbierke hudobnín, zdá sa ako najpravdepodobnejšie, že práve on je majiteľom pozostalosti zachovanej v časti MUS B zbierky hudobnín. Do historickej evanjelickej knižnice sa jeho hudobniny teda dostali sprostredkovane, tesne pred jeho smrťou ich daroval on, resp. jeho dcéra evanjelickej cirkvi. Túto hypotézu podporuje aj skutočnosť, že v knižnici sa zachovali aj iné knihy z majetku Jakuba Westera, niektoré aj s posesorskými zápismi. Vlastnil napríklad knihu Jacoba Glatza Gesänge | über Tod, Grab und Unsterblichkeit (Wien 1830. Verlag von J. S. Heudner, sign. 414). V úvode tejto knihy sú dokonca až dva zápisy: na titulnom liste tlače sa nachádza paleograficky starší autograf a poukazuje na staršieho majiteľa; na predsádke knihy sa nachádza mladší zápis – Weszter Jacob, Lehrer 3/4 [1]893. Obidva tieto zápisy sú silným indikátorom, že išlo o dedičstvo, knihu v učiteľskej rodine. Starší zápis – podpis post quem roku vydania knihy 1830 – pravdepodobne patril priamo Jakubovi Westerovi; druhý zápis však zrejme urobil knihovník, ktorý knihu evidoval v roku 1893 ako prírastok do knižnice; evokuje to dátum prírastku – 3. apríl 1893, čo bolo len niekoľko dní pred úmrtím Jakuba Westera 18. apríla 1893.
Napokon hypotézu, že majiteľom osobnej hudobnej pozostalosti (autografy, úpravy a odpisy) v Levočskej evanjelickej zbierke hudobnín je Jakub Wester z Veľkého Slavkova, podporuje aj samotný obsah pozostalosti, ktorý svedčí o tom, že majiteľ hudobnín bol aktívnym hráčom na klávesové nástroje, na organe, zrejme aj na husliach a flaute, a že bol zároveň učiteľom hudby a hry na organe. Pozostalosť dokumentuje široké spektrum pracovných povinností Jakuba Westera a jeho aktivity všestranného hudobného pôsobenia v oblasti cirkevnej i svetskej hudby. O jeho pedagogických aktivitách a vyučovaní hry na nástroji svedčí inštruktívna Zbierka prelúdií pre organ v rôznych tóninách – Praeludien | auf die Orgel | aus verschiedenen Tonarten. Pre potreby cirkevného zboru vytvoril organovú partitúru harmonizovaných chorálov s číslovaným basom Kirchen Gesänge Noten Buch (1832); organové úpravy nemeckých duchovných piesní Choralbuch (nedatované) a organové inštrumentálne medzihry Choral Zwischenspiele. Jeho hudobné aktivity pri sobášoch a pohreboch prezentujú dve árie, krátka Aria Funebris (nedatovaná) a Copulations Aria (1833). V pozostalosti sa nachádza aj odpis Divertimenta pre husle a klavír op. 35 (úprava pre klavír) od Josepha Maysedera (1789 – 1863) rakúskeho skladateľa a vynikajúceho huslistu. Tieto Divertimenti für Violine und Orchester op. 35 a op. 39 vyšli tlačou bez datovania v Paríži vo vydavateľstve Lemoine (č. platne 932 H). Medzi jednotlivinami v pozostalosti nájdeme aj jeden menší nedatovaný rukopisný zošit (šesť zviazaných listov notového papiera), kde sú anonymne zapísané nemecké piesne pre spev a klavírny sprievod (Das Mädchen aus der Fremde, An den Abendstern) a tri nemecké tance (Deutsch, Ländler).
Zo svetskej hudobnej tvorby Jakuba Westera sa zachovali skladby v tanečnom žánri; klavírna kadrila „na francúzsky spôsob“ – Quadrille de Franse (obr. 4) s klasickou štruktúrou tanečnej koncertantnej skladby so šiestimi časťami a koncertná polka s introdukciou, troma časťami a kódou, nazvaná Marien Polka. Na prvej strane skladby Quadrille de Franse nájdeme isté unikum – odtlačok pečate v červenom vosku Jakuba Westera. Je to malá okrúhla pečať mešťana, ktorá poukazuje na jeho dobrý pôvod a ktorá zvyčajne slúžila ako overovací prostriedok na dôležitých listinách. Na hudobninách je pečať skôr raritou. Z koncertnej tvorby Jakuba Westera je mimoriadne zaujímavá Sonáta pre klavír a flautu č. 3 – Nro: III. | Sonate | für das Piano Forte | Mit Begleitung einer Flöte oder Violin | von | J. W, z ktorej sa zachovala klavírna partitúra. Táto trojčasťová sonáta (Allegro Vivace, Adagio, Allegretto) prezentuje Westera ako kvalitného skladateľa vrcholného klasicizmu. Vpravo dole na titulnom liste je uvedený aj (pravdepodobne neskorší) posesorský záznam: Auguste Prihradny. V tomto prípade nie je jednoduché určiť vlastníka alebo vlastníčku hudobniny; z genealógie rodu Prihradných sú známe dva údaje o nositeľke mena Augusta: na jednej z nesignovaných hudobnín v časti MUS B v Levočskej evanjelickej zbierke hudobnín – na propedeutickej literatúre pre výuku klavíra J. K. Vaňhala – XII PETITES PIECES progressives pour le Pianoforte a 4 mains par Jean Wanchal nájdeme taký istý posesorský zápis aj s datovaním – Auguste Prihradny | 1828. Majiteľku hudobniny však nepoznáme, prvá známa nositeľka tohto mena v 19. storočí je Wilhelmína Augusta Prihradná (Wilhelmine Auguste Thekla Prihradny, nar. 1854 – ?), dcéra Augusta Daniela Prihradného a Jozefíny, rod. Benigny (Josepha Aurora Benigny).[44] V časti MUS B sa zachovala aj samostatná pozostalosť rodiny Prihradných, možné súvislosti (rodinné, hudobné) k dielu a pôsobeniu skladateľa Jakuba Westera nám však chýbajú.
Záver
V dejinách hudobnej kultúry slobodného kráľovského mesta Levoča dokážeme rekonštruovať niekoľko desiatok mien organistov, ktorí tu pôsobili ako mestom a cirkvou platení hudobníci. Len od niekoľkých z nich sa však zachovali aj ich kompozície, ktoré svedčia, že mali kvalitné kompozičné vzdelanie. Ich interpretačné umenie však dnes už nemáme možnosť rekonštruovať. Do určitej miery nám ho sprítomňujú aspoň zachované nástroje – historické organy, na ktorých hrali. Dnes sa nachádzajú v Levoči vzácne historické organy v štyroch kostoloch – jednom evanjelickom a troch rímskokatolíckych: v Evanjelickom a. v. kostole, v Bazilike minor sv. Jakuba, v Kostole Svätého Ducha a v Kostole Panny Márie Kráľovnej anjelov a sv. Ladislava (t. j. v bývalom minoritskom, resp. starom jezuitskom gymnaziálnom kostole, nazývanom aj Čierny kostol).
Vývin organov a sociálne postavenie organistov v Levoči môžeme sledovať od raného novoveku. V tom období už bol organ zložitý viachlasný vzduchový klávesový nástroj, ktorý v súčasnosti zaraďujeme do systému hudobných nástrojov v organológii medzi aerofóny. Často sa dnes označuje za kráľa hudobných nástrojov. V minulosti organisti nemali vždy kvalitné veľké organy a v menších kostoloch a pri výuke sa používali aj harmóniá. Harmónium je nástroj podobný organu, s tým rozdielom, že vzduchové stĺpce narážajú na prierazné kovové jazýčky, ktoré nie sú v píšťalách ako u organov, ale sú upevnené na kovových rámčekoch. Samotný pojem organista je teda terminologicky spojený s názvom historického nástroja, na ktorom hudobník hrá. Primárne mal organista hudobné povinnosti v kostole, pričom okrem hry na organe mohol byť aj spevák, hudobný teoretik, a spravidla bol učiteľom hudobnej výchovy, niekedy aj dirigent a skladateľ. V neskorostredovekých katolíckych, ale aj v ranonovovekých protestantských kostoloch mal organista dve základné úlohy, hral alternatívne verše liturgického chorálu a hral polyfonické motetá transkribované do tabulatúry pre organ (intavolácie). Medzi tradičné funkcie hry na organe v 17. storočí patrilo, že v liturgickom speve mohol bežne nahradiť zborové spievanie. Z roku 1641 sa zachovala zmienka, že počas morovej epidémie v Štuttgarte (Stuttgart, Bádensko-Württembersko) zomrela väčšia časť speváckeho zboru, preto bolo potrebné, aby organ zastupoval tú hudobnú časť, ktorú v liturgii zabezpečoval zbor.[45]
Cirkevné povinnosti organistu boli zvyčajne širšie, mohol byť aj kostolník a učiteľ v ľudovej škole, resp. opravár organov. Mimo kostola, zvyčajne v meštianskom prostredí, vystupoval aj ako svetský hudobník, ktorý zabezpečoval príležitostné zábavné hudobné produkcie. V priebehu storočí sa jeho povinnosti modifikovali, čo ovplyvňovali nielen sociálne zmeny v hudobnom živote, ale aj zmeny v hudobnom myslení vo vývine jednotlivých hudobných štýlov. Povinnosti „dobrého organistu“ spísal v roku 1787 Daniel Gottlob Türk (1750 – 1830) v diele Von den wichtigsten Pflichten eines Organisten (Halle 1787, reprint 1966), v ktorom vytýčil štyri hlavné povinnosti: 1) predovšetkým dobre vedieť zahrať chorály a následne dôkladne rozumieť generálnemu basu; 2) zvládnuť dobrú, primerane účelnú predohru; 3) byť pohotový v sprevádzaní hudby a to aj pri neobvyklých tóninách; 4) mať znalosti z výstavby organa a udržiavať svoj nástroj v dobrom stave.[46]
V 18. storočí bol organ v kostoloch na Spiši – ako aj inde v Európe v nemecky hovoriacom priestore – skoro v každej dedine a mestečku. Ku koncu storočia sa zvyšoval i počet kostolov, stavali sa nové organy a zvýšil sa dopyt aj po organistoch. Odrazilo sa to aj vo výuke hudobníkov a začiatkom 19. storočia sa so začiatkom regulovanej výuky učiteľstva v ľudových školách začal povinne vyučoval v učiteľských seminároch organ; prvýkrát to zaznamenávame v Prusku v 20. rokoch 19. storočia a vo Weimare. Vo väčších mestách sa zriaďovali aj organové triedy v konzervatóriách a vznikali Inštitúty pre cirkevnú hudbu (Vroclav/Wrocław/Breslau 1815, Berlín 1822, Kráľovec/Königsberg/Kaliningrad 1824). V Levoči síce nevznikla štátna hudobná škola takého typu ako v Bratislave alebo Košiciach, ale organisti mali možnosť vzdelávať sa v hudbe vo všeobecných katolíckych i evanjelických cirkevných školách a aj súkromne u aktívnych organistov a hudobníkov. Jedným z najvýznamnejších organistov, ktorí študovali v Levoči v 19. storočí, bol hudobný skladateľ Ján Levoslav Bella (1843 – 1936), ktorý študoval na štátnom katolíckom gymnáziu v rokoch 1853 – 1859. Podľa jeho vlastnej autobiografie začal komponovať už ako gymnazista v Levoči; k jeho prvým dielam patrila katolícka duchovná hudba, zbory, úpravy slovenských ľudových piesní, komorné a inštrumentálne diela. Ján Levoslav Bella (1843 Janka Petőczová, Ústav hudobnej vedy SAV, 29. 08. 2020 (rozšírená prednáška z cyklu Pohľady do minulosti 70, SNM-Spišské múzeum v Levoči z 18. 5. 2017), počet zn.: 53 666.
1936), autor opery Kováč Wieland/Wieland der Schmied, je dnes uznávaný za najvýznamnejšiu hudobnú osobnosť slovenskej hudby 19. storočia.[47]
Štúdia je súčasťou riešenia grantového projektu VEGA č. 2/0050/17 „Hudobná topografia Slovenska v premenách storočí“, roky riešenia: 2017 – 2020, pracovisko riešiteľky: Ústav hudobnej vedy SAV, Bratislava. Obrázky sú reprodukované s láskavým povolením Cirkevného zboru ECAV v Levoči.
Janka Petőczová, Ústav hudobnej vedy SAV, 29. 08. 2020 (rozšírená prednáška z cyklu Pohľady do minulosti 70, SNM-Spišské múzeum v Levoči z 18. 5. 2017), počet zn.: 53 666.
Valentín Martin Reiss. Choralbuch. Rukopisná organová partitúra. Levočská evanjelická zbierka hudobnín, sign. MUS B 25, sine dato. Foto: Janka Petőczová-Matúšová
Ján Fridrich Petzval. Allemandes, 12 nemeckých tancov. Rukopisný Zborník klavírnych skladieb Júlie Kniesnerovej (1813). Lyceálna knižnica Kežmarok, sign. MUS 5, sine pag. Foto: Janka Petőczová-Matúšová
Evanjelická a. v. matrika krstených, Tvarožná (Durand), 1834. Foto: Janka Petőczová-Matúšová
Jakub Wester. Quadrille de Franse. Levočská evanjelická zbierka hudobnín, sign. MUS B 48, sine dato.
Foto: Vladena Michalková
[1] Medzinárodnou identifikačnou platformou je aj projekt Répertoire International des Sources Musicales (RISM); online: http://www.rism.
[2] RYBARIČ, Richard. 1994. Hudobná historiografia. Matúš, František – Petőczová-Matúšová, Janka (eds.) (posthumné vydanie) Prešov : Matúš music, s. 75-79.
[3] RYBARIČ, Richard. 1984. Dejiny hudobnej kultúry na Slovensku I. Stredovek, renesancia, barok. Bratislava : OPUS, s. 80-87.
[4] RYBARIČ, Richard. 1974. Zacharias Zarewutius Organista Bartphae (1625 – 1664). In Nové obzory 16, s. 261-284.
[5] RYBARIČ, Richard. 1973. Ján Šimbracký – spišský polyfonik 17. storočia. In Musicologica Slovaca 4, s. 7-83; Korektné písanie priezviska spišskopodhradského organistu opravené zo Šimbracký na Šimrák je v slovenskej hudobnej historiografii zavedené od roku 2004, viď kritická edícia Musica Scepusii Veteris II/1: PETŐCZOVÁ-MATÚŠOVÁ, Janka (transl. a ed.). 2004. Johann Schimrack / Ján Šimrák: Lobe den Herren, meine Seele! / Chváľ, duša moja, Hospodina! [1642]. Bratislava : Ústav hudobnej vedy, Prešov : Prešovský hudobný spolok Súzvuk; PETŐCZOVÁ, Janka. 2006. Šimrák, Ján [heslo]. In Finscher, Ludwig (ed.): Die Musik in Geschichte und Gegenwart. Personenteil 15. Kassel etc., s. 834-835; PETŐCZOVÁ, Janka.2015. Šimrák versus Šimbracký. Mythen und Realität in der slowakischen Musikhistoriographie. In Hudební věda 52, č. 3-4, Praha, s. 273-316.
[6] RYBARIČ, Richard. 1970. Samuel Capricornus v Bratislave. In Slovenská hudba 14, 1970, s. 253-261.
[7] RYBARIČ, 1984, (v pozn. 3), s. 41.
[8] MATÚŠ, František (transkripcia a ed.). 1981. Tabulatúrny zborník Samuela Marckfelnera (Výber) (= Stará hudba na Slovensku. Alte Musik in der Slowakei 4). Bratislava : Opus.
[9] Z hudby pre veľké obsadenie sa zachoval len fragment signovaný monogramom – Tenor I. Chori ab 8. S. M. z dvojzborového osemhlasného spracovania hymnu Veni sancte spiritus, reple tuorum corda fidelium. Bardejovská evanjelická zbierka hudobnín, sign. Ms. Mus. Bártfa 17, Koll. 2.
[10] PETŐCZOVÁ, Janka. 2011. Samuel Marckfelner bin ich genandt. In Musicologica Slovaca 2 (28), 2011, č. 1, s. 108-120.
[11] SZÓRÁDOVÁ, Eva. 2004. Historické klavíry na Slovensku. (Klavichordy, čembalá, kladivkové klavíry). Bratislava : um Musicumy.
[12] GERGELYI, Otmar – WURM, Karol. 1981. Osudy chýrneho levočského organa. In Hudobný archív 4. Martin : Matica slovenská, s. 53-130; GERGELYI, Otmar – WURM, Karol. 1982. Historické organy na Slovensku. Bratislava: OPUS, s. 37-40.
[13] Fröhlich vyzdvihol v levočskom farskom kostole, že je vyzdobený epitafmi, Thurzovou kryptou, organom a nákladnou kazateľnicou – In foro suo spatioso obtinet Templum exornatum Epitaphiis, cryptâ Turzonianâ, Organo et Suggesto sumtuoso. FRÖHLICH, David. 1639. Medulla geographiae practicae. Bartphae : officina Klössi, s. 349.
[14] GERGELYI, – WURM, 1981 (v pozn. 12), s. 60-61.
[15] PETŐCZOVÁ, Janka. 1995. Tomáš Gosler – neznámy spišský skladateľ 17. storočia. In Slovenská hudba 21, 1995, č. 2, s. 228-262; PETŐCZOVÁ-MATÚŠOVÁ, Janka (transl. et ed.). 2003. Thomas Gosler: Ist Gott für uns, wer mag wider uns sein? / Keď Boh za nás, kto proti nám? [1642] (= Musica Scepusii Veteris I/1); Thomas Gosler: Du hast mir das Herz genommen / Uchvátila si mi srdce [1642] (= Musica Scepusii Veteris I/2). Bratislava : Ústav hudobnej vedy, Prešov: Prešovský hudobný spolok Súzvuk; PETŐCZOVÁ-MATÚŠOVÁ, Janka (transl. et ed.). 2015. Georg Wirsinger / Juraj Wirsinger. Missa a 6. Tulerunt Dominum meum. 1640 (= Musica Scepusii Veteris IX/1). Bratislava : Ústav hudobnej vedy, Prešov : Prešovský hudobný spolok Súzvuk.
[16] PETŐCZOVÁ, Janka. 2006. Šimrák versus Šimbracký. Mythen und Realität in der slowakischen Musikhistoriographie. In Hudební věda 52, č. 3-4, Praha, s. 273-316; PETŐCZOVÁ, Janka. 2006. Šimrák, Ján. In Finscher, Ludwig (ed.): Die Musik in Geschichte und Gegenwart. Personenteil 15. Kassel etc. s. 834-835.
[17] PETŐCZOVÁ, Janka. 2007. Osobnosti v dejinách evanjelickej hudobnej kultúry na Spiši v 17. storočí. In Chalupka, Ľubomír (ed.). K pocte Alexandra Moyzesa a Ľudovíta Rajtera. Bratislava : STIMUL, s. 343.
[18] Ministerstvo vnútra SR, Štátny archív v Prešove, špecializované pracovisko Spišský archív v Levoči (ďalej: SpA-L); Magistrát mesta Levoča (ďalej MML), Testament Buch 1551, sign. XXCVII a/27, s. 44.
[19] SpA-L, MML, Účtovné knihy mesta, AML XXI A/66, s. ; Korešpondencia, sign. V. 80/.
[20] SpA-L, MML, Účtovné knihy mesta, AML XXI A/66, s. ; Korešpondencia, sign. V. 80/.
[21] SpA-L, MML, Účtovné knihy mesta, AML XXI A/66, s. ; Korešpondencia, sign. V. 80/.
[22] SpA-L, MML, Korešpondencia, sign. V. 80/.
[23] SpA-L, MML, Korešpondencia, sign. V. 80/.
[24] BAL, Jeromos – FÖRSTER, Jenő – KAUFFMANN, Aurél (transl.et eds.). 1910 – 1913. Hain Gáspár Lőcsei Krónikája. Lőcse : Reiss Józs. T. Könyvnyomó Intézete, s. 199.
[25] SpA-L, MML, Maculatorium pro Anno Domini 1641 – 1648, sign. AML XXI A/59, s. 89 až AML XXI A/66, s. 93, sign. AML XXI A/66, s. 70.
[26] SpA-L, MML, Maculatorium pro Anno Domini 1641 – 1648, sign. AML XXI A/66, s. 68: Dem Neuen Organisten weg. seiner v[er]richtung auf der Orgel verehrt 7 fl., 20 [den].
[27] SpA-L, MML, Listiny a listy, sign. V. 78/203, 204.
[28] BAL – FÖRSTER – KAUFFMANN, 1910 – 1913 (v pozn. 24), s. 265.
[29] MATÚŠ, František. 2002. Samuel Marckfelner. Príspevok k poznaniu života a diela levočského organistu, hudobného skladateľa a senátora. In Žifčák, František (ed.). Z minulosti Spiša IX-X. Levoča : Spišský dejepisný spolok Levoča, s. 137-149.
[30] SpA-L, MML, Účtovné knihy mesta XXI A/105, s. 12.
[31] PETŐCZOVÁ, Janka. 2014. Hudba ako kultúrny fenomén v dejinách Spiša. Raný novovek. Bratislava: Ústav hudobnej vedy SAV, Prešovský hudobný spolok Súzvuk, s. 227.
[32] Na Slovensku sa zachovali tri exempláre z početných vydaní Freylinghausenových spevníkov v 18. storočí; okrem Levoče je jeden evidovaný v Kremnici (DKL I/1 – 170803); Ameln, Konrad – Jenny, Markus – Walther Lipphardt (eds.). 1975. Das Deutsche Kirchenlied. Die Kritische Gesamtausgabe der Melodien. Verzeichnis der Drucke von den Anfängen bis 1800. Band 1,1. (= RISM B/VIII/1). Kassel : Bärenreiter, s. 458, 517, 629; McMullen, Dianne Marie –Miersemann, Wolfgang – Heyink, Rainer (eds.). 2013. Johann Anastasius Freylinghausen. Geistreiches Gesangbuch: Edition und Kommentar, zv. I/3. Berlin/Boston : Verlag der Franckeschen Stiftungen Halle im Max Niemeyer Verlag Tübingen, s.17-18.
[33] PROKERT, Heinz. 1931. Die alte Orgel der Leutschauer evangelischen Holzkirche. In Közlemények Szepes vármegye múltjából, s. 7.
[34] Dokumentuje to napríklad aj zápis v matrike v roku 1819, keď sa mu narodila dcéra;: „Johanna Rosina geb. den 14. Jul. | Vater: H. Valentin Martinus Reisz, Lehrer am hiesigen Ew. | Gymnasio und Organist“. MATRICULA AT QUE | DIGESTA | REIPUBLICAE LITERARIAE | IN | GYMNASIO REGIAE | LIBERAQUE CIVITATIS | LEUTSCHOVIENSIS | | ANNO | M. DC. LXX. Archív CZ ECAV v Levoči. Lýceum, VI/C2/č.1, s. 3.
[35] Samuel Slavkovský študoval v Levoči a Debrecíne, pôsobil ako učiteľ a kantor v Krompachoch a Ruskinovciach (62 rokov). Podľa dobových správ dostal ponuku na miesto kantora a učiteľa klavíra v Levoči, ostal však pôsobiť na severe Spiša. LENGOVÁ, Jana. 1994. K problematike hudobného života Levoče v druhej polovici 19. storočia. In Musicologica Slovaca et Europea XIX. Bratislava : Ústav hudobnej vedy SAV, ASCO Art & Science, s. 131; WEBER, Samuel. 1901, Ehrenhalle verdienstvoller Zipser des XIX Jahrhunderts 1800-1900. Igló : Josef Schmidt Buchdruckerei, s. 209-212.
[36] MV SR, Štátny archív v Bratislave, pracovisko Archív Modra, Fond Svätý Jur, Zbierka hudobnín Svätý Jur a Podolínec. Lytaniae De Nomine JESU | a | Canto. Alto. | Tenore. Basso. | Violino primo. | Violino Secundo. | Clarinis duobus. | con | Organo. Ex C || Authore D[omin]no Francisci: Strauch | p. t. Rector Ecclesiae Leutsch: | A. 1770 || Michaelis Joannis Friedmanszky | p. t. Cantoris Leutsch | A[nno] 1770 MP || Ex rebus Ignatu Ascher | Iglo 1783, vpravo hore: E. A[dalbert] Ratvay, sign. H-82.
[37] V Spišskej Belej pôsobil ako učiteľ v rím.-kat. škole, podľa Webera v rokoch 1805 – 1810. WEBER, 1901 (v pozn. 35), s. 247.
[38] KOLLÁROVÁ, Zuzana. 2006. Osobnosti mesta. In Kollárová, Zuzana (ed.). Spišská Belá. Prešov : UNIVERSUM, s. 421.
[39] ŠA-P, ŠpA-L, ZCM, A. Liber ecclesiasticus continens | nomina | infantulorum baptizatorum. | Taufmatrik IV Band | 1775 – 1787, Levoča, ev. a. v. matrika k.: inv. č. 367, šk. 138, záznam za rok 1782, s. 105. V nasledujúcom roku sa narodila tým istým manželom Westerovcom dcéra Anna Rosina, krstená 2. júla 1783 (neskôr zomrela ona aj jej matka).
[40] DAMANKOŠ, Marián. 2010. Nemeckí evanjelici Seniorátu šiestich slobodných kráľovských miest v období 1781 – 1918. In Historia Ecclesiastica I, 2010, 1-2, s. 112, 113. [online]. Dostupné na https://www.unipo.sk/public/media/26549/Historia_Ecclesiastica_2010_1_2.pdf [28.3.2019].
[41] WEBER, 1901 (v pozn. 35), s. 260-262.
[42] Schematismus der evangelischen Kirche Augsburger Confession in Ungarn und im Temesar Banat sammt den evangelischen Lehranstalten, Professoren und Lehrern für das Jahr 1855. Pest : Verlag von C. A. Hartleben, 1855, s. 158.
[43] ŠA-P, ŠpA-L, ZCM, Tvarožná, ev. a. v. matrika k.: 1783 – 1837, inv. č. 939, záznam za rok 1834, s. 359; ev. a. v. matrika k.: 1838 – 1873, inv. č. 940, šk. 359.
[44] MyHeritage. [Online]. Dostupné na https://www.myheritage.sk/names/wilhelmine_prihradny [28. 3. 2019].
[45] Buchs, Hermann. J. – Geuting, Matthias (eds.). 2008. Lexikon der Orgel. Organist [heslo]. Lillienthal : Laaber – Verlag, s. 512-515.
[46] HERL, Joseph. 2004. Warship Wars in Early Lutheranism. Choir, Congregations a Three Century of Conflict. Oxford : University Press, USA, s. 273.
[47] ZAVARSKÝ, Ernest. 1955. Ján Levoslav Bella. Život a dielo. Bratislava : Vydavateľstvo SAV; LENGOVÁ, Jana. 1996. Hudba v období romantizmu a národno-emancipačných snáh (1830 – 1918).In Elschek, Oskár (ed.). Dejiny slovenskej hudby od najstarších čias po súčasnosť. Bratislava : Ústav hudobnej vedy SAV, ASCO Art et Science, s. 230-232.
RESUMÉ
Organists and the History of Music in the Free Royal Town of Levoča
In the history of the musical culture of the free royal town of Levoča, we can reconstruct several dozen names of organists who acted here as town and church-paid musicians. Several of their musical works have been preserved, which testifies to the fact that they had a quality composition education. The subject of the presented paper is a brief overview and characteristics of these musicians from the second half of the 16th century to the middle of the 19th century. They are presented chronologically in two lines according to their affiliation with the church for which they worked. From the beginning of the Early Modern period until the completion of re-catholicization, in the Evangelical Church in the parish Church of St. James there have worked organists, to whom regular rewards were paid from the town treasury. They have been mentioned by name and surname since 1580: Petro Posnanien, Petrus Albertus Bernoltowytz, Jozef Kesek, Joseph Traininger, Johann Miska, Johann Pfadenhauer, Johann Plotz, Samuel Marckfelner (the first organist from whom music has been preserved in the Levoča Evangelical Music Collection ), Zechariáš II. Zarevúcky. From the turn of the 17th and 18th century, we can follow the organists in two lines – in the parish Catholic Church of St. James and in a wooden evangelical church behind the town walls until 1837, after that year in a brick evangelical church on the square. The Catholic parish church included: Baltazár Javorský, Ján Cingula, Martin Kirn, Ján Silvay, Juraj Lang, Ján Lang and Jozef Köhler – the Offertorium for soprano, three violins and an organ in the Levoča Catholic Music Collection has been preserved from this organist. Organists that worked in the Evangelical Church were: Andreas Queck, Johann Ambrosi, Johann Peltschner and Valentín Martin Reiss – by this organist has been preserved the manuscript organ score Choralbuch (s.d.) in Levoča’s Evangelical Music Collection, which contains more than 140 German spiritual songs with organ accompaniment.
The musical life of Levoča is also connected with the work of Ján Fridrich Petzval as regenschori in the parish church; from his compositional activity a cycle of 12 German dances Allemandes has been preserved in the Lycée Library in Kežmarok. While researching music sources preserved in Levoča, we have also come across an interesting musical legacy of the teacher and organist Jakub Wester, who came from Veľký Slavkov, worked at a school in Tvarožná (Durand) and spent the last years of his life in Levoča with his daughter. His legacy, which has been preserved in the MUS B section of the Levoča Evangelical Music Collection, includes both spiritual and secular music, such as the Kirchen Gesänge Noten Buch (1832), an instructive Collection of Preludes for Organ in Various Tones, and Sonata for Piano and Flute no. 3.