Historická radnica, Nám. Majstra Pavla, Levoča
Vďaka práci archeológov za posledných 150 rokov dnes nepochybujeme o tom, že Levoča a jej bezprostredné okolie bolo nepretržite osídlené dlhé storočia predtým, než sa v roku 1249 samotné mesto objavuje v písomných prameňoch. Hoci o počiatkoch dnešného mesta existuje viacero legiend (najznámejšie uvádzajú kroniky Gašpara Haina zo 17. storočia a Viktora Greschika z 20. storočia), realita bola omnoho prozaickejšia a historici, archeológovia, historici umenia a ďalší špecialisti ju odhaľujú len postupne. Či už prijmeme výklad Levočana Haina o založení mesta na zelenom kopci, alebo budeme k nemu kritickejší (a realistickejší), v oboch prípadoch budeme mať od polovice 13. storočia pred očami príbeh administratívneho a hospodárskeho centra, ktorého akčný rádius stúpa až na jeho vrchol v 15. a 16. storočí. Bol tento výstup nevyhnutný, priamy a bezproblémový? Alebo bol podporený tvrdou prácou Levočanov a sprevádzaný rôznymi konfliktmi a nešťastiami? Každý z nás odpoveď tuší a útržkovito zachované písomné pramene z 13. a 14. storočia naznačujú, akými „zákrutami“ muselo mesto prejsť, kým sa dostalo medzi slobodné kráľovské mestá.
Rok 1249 síce formálne považujeme za rok prvej písomnej zmienky o Levoči, jej meno sa však v listine spomína náhodne. Fakt, že je orientačným bodom aj pri vytyčovaní hraníc vzdialeného majetku spišského prepošta sídliaceho na Spišskej Kapitule, svedčí o jej miestnom význame. Oveľa výrečnejšie sú však listiny z rokov 1268 a 1271, definujúce postavenie Levoče vo svetskej a cirkevnej správe. Mladšia z nich, vydaná uhorským kráľom Štefanom V. (1270 – 1272), Levoču priamo označuje za hlavné mesto Provincie spišských Sasov. Neskôr, v roku 1317, keď Karol Róbert tieto privilégiá potvrdzoval, Levoča je menovaná ako prvá spomedzi všetkých saských miest a mestečiek. Jej sila, predovšetkým hospodárska, rástla ďalej. Už nebola len provinčným (regionálnym) trhom, ale Karol Róbert jej v roku 1321 udelil právo skladu, čo ešte viac posilnilo pozíciu mesta najmä v medzinárodnom obchode smerujúcom predovšetkým do Poľska (krátko predtým podobné výsady získal od poľského kráľa aj Krakov). Význam Levoče nepriamo dosvedčujú aj františkáni, ktorí sa v nej usadili zatiaľ v presne neznámom čase (prvá hodnoverná zmienka o nich pochádza z roku 1332), tí totiž vyhľadávali významnejšie mestá, kde mohli najlepšie plniť svoje poslanie. Inými slovami povedané, existencia františkánskeho kláštora v Levoči je dôkazom pokročilého mestského procesu v nej.
Uhorskí králi lákali saských prisťahovalcov na rôzne výhody a privilégiá – samosprávne, hospodárske, aj cirkevné. Noví osadníci získali oproti svojej domovine napr. slobodnú voľbu farára. Tieto farnosti identifikuje listina z roku 1268, v ktorej je Levoča spomenutá síce na poslednom mieste, ďalší vývoj však ukazuje, že nešlo o zoradenie sídel podľa významu. V Levoči malo totiž centrum bratstvo týchto farárov, popri ktorom neskôr vznikla aj významná knižnica. Pozíciu bratstva a Levoče v ňom podčiarkujú viaceré návštevy ostrihomských arcibiskupov v Levoči (napr. Tomáš 1311 a 1312 alebo Boleslav 1326), pričom v 14. storočí dostali kostoly a liturgické slávnosti bratstva viackrát možnosť získania odpustkov. Napríklad kardinál Gentilis, pravdepodobne niekedy v roku 1311, udelil kostolom bratstva (a teda aj levočskému) možnosť získať 40-dňové odpustky.
Najznámejšou pohromou v dejinách mesta je požiar z roku 1550, ktorý zničil mnohé stavby. Z viacerých zdrojov vieme, že nešlo o jedinú katastrofa tohto druhu, ktorá mesto postihla. Bolo ich viac, ale pramene (zničené najmä v roku 1550) o nich mlčia. Ojedinele sa o nich dozvedáme z iných písomností. Napríklad v roku 1335 žiadal Helbrand z Petroviec vyhotoviť odpis listiny, ktorej originál mu údajne zhorel pri požiari v Levoči. Zrejme išlo o požiar, ktorý G. Hain datuje do roku 1332. Podrobnosti o jeho rozsahu a škodách nepoznáme, ale asi boli väčšie, keď informácia o ňom pretrvala až do 17. storočia.
V niekoľkých riadkoch sú načrtnuté rôzne míľniky a udalosti, ktoré mesto prekonalo do konca 14. storočia. Za všetkým udalosťami od chvíle, keď prichádzajúci noví hostia a obyvatelia – Sasi – prvýkrát na obzore zazreli trhovú osadu, pri ktorej sa usadili a kde začali budovať svoje nové životy, až po slávnu éru, keď sa mesto stalo bránou do sveta pre ľudí ako Herman z Lomnice, Turzovci, či Ján Henkel, musíme vidieť jednotlivé ľudské osudy.
V meste sa miešal plač novorodencov s nárekom príbuzných odsúdencov pod levočskou šibenicou, smiech malých detí s rehotom bohatých mešťanov míňajúcich zárobky z dobrých obchodov, klepot a šramot z dielní tunajších remeselníkov s vôňami a zápachmi susedných mydlárov a mäsiarov, či krik a hurhaj domácich i cezpoľných trhovníkov. A nad tým všetkým sa niesol hlahol zvonov Kostola sv. Jakuba, oznamujúci začiatok i koniec ďalšieho dňa úspešného príbehu. Vystavené predmety, písomnosti, fotografie a mapy nás nechávajú priblížiť k počiatkom mesta nazývaného v tej dobe Leucha alebo Leutscha.